Mária Potočná – športovkyňa, trénerka, rozhodkyňa

Prinášame Vám ďalší rozhovor v rámci cyklu „Ocenené osobnosti slovenskej kanoistiky“. S veľkým potešením Vám chceme predstaviť Majku Potočnú, ktorá bola ocenená strieborným odznakom Slovenského olympijského a športového výboru a v roku 2023 jej bolo odovzdané ocenenie Slovenka roka. Prečítajte si jej osobný náhľad na celoživotnú púť v prostredí divokej vody, spomienky a cenné pripomienky.

• Kto ťa priviedol k športu? Bola to hneď od začiatku láska ku kanoistike?

 Vyrastala som v Bratislave v Klingerovej kolónii, kde bol hádzanársky štadión, na ktorom trénovali a hrali súťaže ženy Interu. Bolo tam aj dobre vybudované detské ihrisko s pani dozorkyňou. Ako deti sme sa tu denne schádzali, pohyb bol pre nás prirodzený základ. V lete ako partia z Klingerky sme sa chodili kúpať na bagrovisko do Páleniska. Mama nás tri deti vychovávala sama, takže nemala čas, aby nás viedla intenzívne k športu. My sme športovali všetko, čo sa vonku dalo. Nahovárali nás aj na hádzanú, lenže v zime boli tréningy v telocvični a tam nám mama samým nedovolila chodiť. V 9. triede na našej ZDŠ Košická robili nábor na volejbal a u mojej mladšej sestry Alžbety v 8. triede na vodný slalom. Začala som chodiť na volejbal a ona do lodenice v Karlovej Vsi. Keď som zistila, že oni v zime majú pestré tréningy (telocvičňa, posilňovňa, plaváreň, bežecké lyžovanie, regenerácia, sauna a pod.), tak som sa aj ja prehlásila na vodácke tréningy. Nevedela som nič o tomto športe, ale páčilo sa mi, že sa vykonáva v prírode. A to ma dostalo. Mala som už 15 rokov. Aj mame sa uľavilo, lebo sme chodili na tréningy spolu so sestrou. Najprv nás trénovali vtedy už skúsené kajakárky, študentky Prírodovedeckej fakulty Ľudmila Kubovčáková (staršia sestra Janky Beňušovej) a Mária Gálová (jej otec učil na našej škole).

• Šport je pre teba významným prvkom tvojho života. Bolo to vždy tak?

 Dostala som sa do TJ Slávie UK Bratislava, kde bol vtedy známy vysokoškolský oddiel vodnému  slalomu a zjazdu, ktorý viedol učiteľ a vedúci KTV Prírodovedeckej fakulty Tibor Smatušík. V lete r. 1970 sa vrátil z vojenskej služby Vojto Potočný (Dukla Běchyne) a dostal na starosť našu početnú tréningovú skupinu dievčat. Vtedy sme v lodenici nielen trénovali, ale sme tam doslova žili a trávili všetok náš voľný čas. Naša lodenica bol prerobený vyradený riečny šlep z Dunajplavby, o ktorý sa bolo treba neustále starať. Vždy tam bolo, čo robiť (upratovať, maľovať, opravovať lode, pádla a iné práce). Spoločne sme v nej prežívali aj všetky míľniky našich osobných životov (maturity, promócie, svadby, oslavy, Silvester, Nový rok, aj novonarodené detí). Aj naši štyria synovia Vojto, Martin, Marián, Marcel v nej od malička fungovali. Zo všetkých sa stali dobrí pretekári, neskôr tréneri.

• Diskotéky ťa nelákali? Ako v tých časoch vyzerala tvoja súťažná sezóna?

 Ako väčšinu mladých, aj mňa diskotéky lákali. Lenže na diskotéky sme nechodili mimo objekt lodenice, ale dlhé obdobie, najmä v čase keď sme nemali preteky alebo sústredenia, tak sa konali v našej veľkej klubovni v podpalubí lode. Hochšiho „svetelná hudba“ vždy prilákala aj veľa vodákov z lodeníc rýchlostnej kanoistiky a vodných turistov. Na pretekoch a sústredeniach sme väčšinou stanovali niekde v blízkosti slalomovej trate. Občas sme spávali v telocvični, kde v tom čase spali aj pretekári ostatných slovenských oddielov. Pretekalo sa na rôznych riekach na Slovensku (Dunaj, Malý Dunaj, Dunajec, Váh, Belá, Kysuca, Rajčianka, Revúca, Hornád, Orava...). Vtedy ešte neboli vybudované slalomové areály. Oddiel, ktorý usporiadal preteky, vycestoval aj s kompletným technickým materiálom na miesto konania niekoľko dní skôr, tam okrem tréningov sme stavali aj slalomovú trať. Pomerne rýchlo som si vyjazdila 1.VT, čo v tých časoch niečo znamenalo. Vodácke sezóny sme mali veľmi pestré, lebo chodili sme aj na celoštátne - československé preteky, na moravské a české rieky: Morava, Vír, Doubravka, Ostravica, Kamenica, Lipno a iné.

• Ako si spomínaš si na svoj prvý tréning, preteky, sústredenia, prípadne ďalšie podujatia?

Pamätám si, na jar, keď som začínala, bola vysoká voda a silný prúd vody v Dunaji,  mala som veľký problém udržať loď v rovnom smere a potom pristáť pri mostíku šlepu. Bála som sa, aby ma nestiahlo pod šlep. Moje prvé preteky boli na Belej, kde som ostala sedieť aj s loďou na  balvane a nevedela som sa z neho sama dostať dole. Potom niekto vošiel do vody a nadvihol ma aj s loďou... (takáto cudzia pomoc znamená diskvalifikáciu). Inak v lodenici sme mali veľa skúsených, vždy ochotných pretekárov, ktorí nám dievčatám radili na vode, ako ktorý úsek prejsť a v prípade preklopenia skákali a pomáhali nám z vody. Boli to naši anjeli strážni. Na Kamenici som nezvládla skok, prevrátila sa a rozbila takmer novú „Lettmanku, čo ma veľmi mrzelo. Pravidelne sme chodili na sústredenia na Dunajec, na čo sme sa vždy veľmi tešili.

• Ktorá disciplína v kanoistike ti sedela? A čo si naopak napr. na tréningu nechcela robiť?

 V tých časoch sme jazdili aj slalom, aj zjazd, aj kajak, aj C2mix. Robila som všetko, čo povedal tréner a čo bolo treba. Ale tým, že som bola dosť vysoká mala som problém so stabilitou lode.

• V športovej kariére si pokračovala do veku 23 rokov života. Čo ťa motivovalo k tomu, aby si sa začala venovať trénerstvu a rozhodovaniu?

 U nás v lodenici bol taký trend, že každý, kto mal 18 rokov, si urobil trénerský, aj rozhodcovský kurz. To preto, aby sa okrem vzdelávania, dlhodobo udržali pretekári v lodenici. A potom to tak plynule prešlo, z aktívneho pretekania na trénerskú a rozhodcovskú činnosť. V mojej prvej tréningovej skupine som mala 7 dievčat – kajakárok. Sledovala som ich rýchlostné a vytrvalostné predpoklady vo vodnom slalome a zjazde. To bola v r. 1977 aj téma mojej záverečnej práce na školení trénerov 2. triedy. Po skončení štúdia na VŠ som išla na dlhodobú materskú dovolenku a pri štyroch synoch som sa im mala možnosť venovať, aj po športovej stránke. Kontakt s lodenicou som nestratila, pretože manžel Vojto bol učiteľ kanoistiky na fakulte a ja s deťmi sme sa medzi nimi pohybovali. Chodili sme s nimi na vodácke kurzy, na ktorých sa formoval ich vzťah k vode: Zelená voda, Oravská priehrada, Dunajec, Hron. Keď deti podrástli, trénovala som ich vážnejšie na vode. V tom období deti mohli pretekať až od 11 rokov. Na preteky začali chodiť okolo roku 1992,  postupne sa k nim pridávali ďalšie deti až vznikla z nich ďalšia pretekárska skupina.  A ak bolo treba, tak som na pretekoch aj rozhodovala.

• Deti to je "radosť" rodičovská, trénerská... Ale aj starosť, niekedy hnev. Vedela si si poradiť s nimi? 

S deťmi som nemávala problémy, lebo sme sa vopred dohodli o čo ide, čo sa bude diať a prečo robíme to, čo robíme. Najväčšia odmena pre mňa bola pochvala od rodičov detí a spokojnosť detí. Je pravda, že nie je ľahké mať na starosť skupinu detí, treba ich spojiť, aby ťahali za jeden povraz. V lodenici sme mali silnú skupinu mládeže a bolo nám pridelené tzv. Tréningové stredisko mládeže, ktoré som viedla. Žiaľ nám ho po čase zrušili a 12 detí prešlo do TSM pri ŠKP Bratislava. Bol to už druhý veľký zásah do rozvoja a integrity nášho klubu. Ten prvý bol v čase, keď vznikol vodný slalom pri ŠKP, vtedy prestúpili z UKBA do ŠKP BA všetci reprezentanti a pretekári 1.VT.

• Bola nejaká situácia, kedy si zauvažovala, že skončíš?

 Trénerskú činnosť som vždy vykonávala ako dobrovoľný tréner, popri zamestnaní. Tým, že som pracovala pri počítači v oblasti informatiky, tréningový proces bol pre mňa relax po práci. V lodenici sme sa pravidelne poobede stretali celá rodina. Musela som si hlavne doma zorganizovať všetko tak, aby sme mohli chodiť na preteky a sústredenia.

• Je nereálne zrátať počet zverencov, ktorí prešli tvojimi rukami. Pripomeň nám zopár z nich.

 Veľa úspešných pretekárov začínalo práve v našom klube, počas môjho pôsobenia. Synovia: Vojto - 1.VT, Martin - 1.VT, Marián (repr. zjazd), Marcel (repr. slalom, zjazd), Katka Macová (repr. v C1), Kamil Kaniščák (repr. v K1), Jerguš Baďura (repr. v C1), Andrej Málek (repr. v K1), sestry Kristína a Mahuliena Ďurecové (repr. v K1 resp. v C1), Ilja Buran (repr. v K1), Emanuela Luknárová (repr. v C1, K1) a mnoho iných.

• Ešte stále si nezavesila pádlo na klinec. Stále ťa to baví a napĺňa? Máš nejaký odkaz pre mladšie generácie trénerov?

 Po svojej sedemdesiatke som si povedala, že stačilo a prenechala som trénerskú činnosť mladším. Stále však chodím do lodenice jazdiť na kajaku. Každý deň sa snažím robiť nejakú pohybovú aktivitu (ranné cvičenie doma, plávanie, jazda na kajaku, cyklistika, cvičenie na ihrisku, turistika, sauna...). Trénerská činnosť sa nemá robiť iba pre peniaze, musí to byť pre trénera jeho životný štýl. Treba byť pripravený trénovať za každého počasia. Tréner si musí poradiť s rôznymi povahami a dokázať vytvoriť dobrú partiu, v ktorej je ochota jeden druhému pomáhať. Viezť zverencov k tomu, aby mali radi kanoistiku, aby sa im stala súčasťou ich civilného spôsobu života.

• Majka, si aj rozhodkyňa, dokonca medzinárodná rozhodkyňa. Ako oddeliť tieto dve úlohy (trénerstvo a rozhodovanie) na pretekoch?

 Všetci moji zverenci vedeli, že u mňa im nič len tak ľahko neprejde, že budem na nich prísna. Keď si sťažovali na rozhodnutie rozhodcov, tak som im prízvukovala, že musia jazdiť tak, aby rozhodca nemal možnosť pochybovať o správnom prejazde bránky.

• Čo je pre teba zaujímavejšie, možno zábavnejšie, trénerstvo alebo rozhodovanie?

 Určite trénovanie, lebo tam je vidno ako sa pretekár posúva vo svojich schopnostiach zdolávať divokú vodu. Je za tým veľa hodín učenia. Sú to postupné kroky, ktoré sa nedajú moc urýchliť, preskočiť. Rada aj rozhodujem na pretekoch, aj keď u nás ešte stále platí: „Rozhodcovia mi dali ťuk, 50-ku!“, namiesto toho, aby platilo najmä u niektorých trénerov: „Mal si tam ťuk, 50-ku!“

• Za tvoj rozsiahly prínos k nášmu športu si bola dvakrát ocenená. Titul Slovenka roka 2023 a strieborný odznak Slovenského olympijského a športového výboru nie je zadarmo.

 Z nominácie na titul  Slovenka roka 2023 som bola veľmi prekvapená. Nechcela som tomu veriť. Neskôr som sa dozvedela, že ma tam navrhla jedna mamička nášho žiaka. To bolo tiež pre mňa veľké prekvapenie, keď som dostala takú spätnú väzbu na svoju prácu. A odznak Slovenského olympijského a športového výboru to bolo ďalšie prekvapenie. Všetko toto som mohla vykonávať aj vďaka môjmu manželovi Vojtovi a že neskôr sa do toho športového diania  zapájali aj naše deti. Som rada, že naša rodina žila a žije týmto športom.

• Ak by si mohla zmeniť jedno pravidlo v kanoistike, ktoré by to bolo?

 Veľa pravidiel sa vyvíjalo počas môjho pôsobenia, jediné, čo ostáva je 50 trestných bodov za vynechanie bránky alebo zlý prejazd bránky. Je to veľmi kruté.

• Ak by si si mohla dnes vybrať inú športovú disciplínu, čo by to bolo?

Neviem o nijakej inej športovej disciplíne, v ktorej sa spája také množstvo doplnkových športov s prírodou, ako je kanoistika. Preto kanoistika na divokých vodách je pre mňa šport číslo 1.

Ďakujeme Majke za jej neúnavnú oddanosť a celoživotnú vášeň pre tento krásny šport. Jej príbeh je inšpiratívnym príkladom vytrvalosti, odhodlania a lásky k vode, ktorú dokázala odovzdať nielen svojim zverencom, ale je aj príkladom pre všetkých nadšencov kanoistiky. Veríme, že jej odhodlanie a zanietenie budú inšpirovať budúce generácie.

Rozhovor: Renáta Daníková

Foto: Majka Potočná