Nestor na kajaku, ktorý desaťročia zarezáva pádlom do domovskej Karloveskej zátoky dnes oslavuje osemdesiatku. Svojim životným elánom, láskou k vode a kreatívnymi nápadmi dokáže rozčeriť pokojné vody a právom mu patrí miesto v Sieni slávy Slovenskej kanoistiky.

Ku kanoistike sa dostal v roku 1961 na Chemickej priemyslovke, kde ju vyučoval profesor chémie – vodák Mirek Filák.

,,Pod jeho vedením sa v školskej dielni postavilo zopár laminátových turistických kanoe, na ktorých sme splavovali slovenské rieky. Mal som tam dobrého kamaráta spolužiaka Ľubomíra Marcinu, ktorý bol švagrom vedúceho Katedry telesnej výchovy Prírodovedeckej fakulty UK Tibora Smatušíka, zakladateľa Kanoistického oddielu TJ Slávia UK Bratislava v Karloveskej zátoke na vyradenom vlečnom šlepe 7004. No a cez neho som sa aj ja dostal k pretekárskej činnosti v kanoistike. Tibor Smatušík nás viedol, k tomu, aby sme sa nielen pretekali, ale aj vzdelávali a okrem iného absolvovali aj školenia trénerov. A tak som od roku 1963 okrem pretekárskej činnosti pôsobil aj ako tréner kanoistiky na divokých vodách.“

Vojenskú službu absolvoval v roku 1970 v Armádnom športovom družstve Dukla Bechyně a následne si urobil kandidatúru a docentúru. Šesť rokov pôsobil ako člen Vedeckej rady na FTVŠ UK Bratislava. Tiež pôsobil ako člen redakčnej rady časopisu Tréner.

Ako jeden z mála pádloval v československej reprezentácii a za komunistických rokov sa preslávil nevídaným husárskym kúskom, keď v roku 1973 spolu s Jozefom Mathiasom uskutočnili himalájsky svetový prvosplav Dudh Kosi a Sun Kosi. V rámci 1. československej kanoistickej expedície do Himalájí za 35 dní zlepšili svetový výkon himalájskych prvosplavov. Po štarte v nadmorskej výške 4243 metrov urazili 126,2 kilometra. 

V roku 1991 založil klub Dunajských vodákov Slávia UK Bratislava popri Fakulte matematiky, fyziky a informatiky UK, ako vysokoškolský klub, kde je telom a dušou vodák desiatky rokov.  Vyše 50 rokov na Katedre telesnej výchovy Prírodovedeckej fakulty odkrýval zákutia vodáctva študentom Univerzity Komenského. Z radov študentov UK vzišlo veľa nadšencov, ktorí sa k vode vracajú po rokoch. Privádzajú k nej späť svoje deti a ďalších. Vďaka takejto nekonečnej sieti, sa v klube odchovalo a vyrastá aj veľa pretekárov a reprezentantov Slovenska. 

Nápadité aktivity dokázal vystrúhať nielen pre študentov, keď sa jeho kreativita prejavila na deň detí pri hľadaní pokladu Draka Habkuka, či vodáckych letných táboroch na Zelenej vode pri Novom Meste nad Váhom pri tradičnom rannom budíčku. Vojto dodnes formuje mladých vodákov na Karloveskej zátoke, ktorých vedie k láske pádlovaniu a rešpektu k divokej vode.

Stále aktívny vo vodáckom kolotoči, preto nerád spomína na zlaté časy.

,,Prakticky celý svoj doterajší život som prežil na, pri a vo vode alebo inak v prírode, vždy s kanoistickou mládežou a chtiac, nechtiac nielen odborne, ale aj výchovne. Výchovou k nášmu športu, k odolnosti, húževnatosti, čestnosti, fair-play. To moje vekové rozpätie mojich zverencov je od predžiakov až po veteránov, ale hlavne na mládež do 23 rokov. Či už to boli naši štyria synovia, ale aj iné deti, žiaci, pretekári, študenti - vodáci. Veľkú pozornosť venujem aj našim bratislavským rozhodcom, pretože ich považujem za neoddeliteľnú súčasť práce v našom hnutí. Najväčšiu radosť mám z toho, keď sa mi podarí niekomu pomôcť, niekoho "vysekať" z nejakých duševných problémov, psychickej brindy alebo posunúť ho vyššie v rámci výkonnostného športu, prípadne dostať ho na úroveň vrcholového.“

Čo ho stále láka k vode?

,,Ako iní, aj ja mám dilemu, že prečo to stále robím. Najmä v dnešnej dobe je veľa dôvodov prečo áno, ale aj prečo nie. U mňa to vyzerá asi ako na tom mincieri, čo babky na trhu kedysi predávali ovocie. Ale chvála Bohu ešte stále prevažuje na miskách váhy tá strana so sladkým ovocím nad tým studeným kvichtom... A to preto, že kanoistiku a dianie okolo nej mám veľmi rád. Stále si neviem predstaviť nič krajšie ako naučiť decká jazdiť na vode, prekonávať jej nástrahy a nasmerovať ich na správny životný štýl. To, že sa do každého starám a snažím sa stoj čo stoj robiť dobro, (čomu sa hovorí pozitívny egoizmus), má aj svoje negatíva, že leziem svojmu okoliu na nervy. Našťastie sa stále viac pohybujem medzi mladými, ktorým môj "Vojtovský" systém športovej prípravy a motivácie zatiaľ vyhovuje. To mi nedovolí až tak zostarnúť, aby som z toho idúceho vlaku vystúpil.“

Vojto Potočný je držiteľom plakety Slovenského olympijského a športového výboru a osobnosťou Bratislavského kraja spolu s manželkou Máriou.

I dnes, na svoju osemdesiatku má plné ruky práce okolo svojej milovanej lodenice a s úsmevom zdôrazňuje, že po päťdesiatke sa už jubileá neoslavujú iba pripomínajú.

P.S. od Vojta

Zdá sa mi, že akosi rýchlo sa stretá rok s rokom.

Mám si šetriť zdravie, vínko už netečie potokom.

Vravia, že si mám začať písať Pamätnicu,

no ja by som si radšej dal dobrú slivovicu...

Mám zabudnúť na všetky zlozvyky, špeci - veci,

nemám jesť jaternice, hltať klobásky, piť poldeci.

Moje želanie, sám sebe?

Nech mám silu držať pádlo, aby mi z rúk nevypadlo.

Chcem rýľovať v každej chvíli a k ľuďom vždy byť milý.

Zlatú rybku mi netreba, stačí keď mám kúsok chleba.

Ale sny nech sa mi vypĺňajú, radosť občas prinášajú.

Ozaj sú to všetko náhody...?

- že ako vodák som sa narodil v znamení vodnára, 14. februára, presne na sv. Valentína?

- že ako vodák sa volám Potočný?

- že mi dali meno Vojtech a môj ochranca sv. Vojtech, sa vyobrazuje s pádlom v ruke?

Zdraví Vojto

Tak na zdravie Vojto!

Nech máš stále toľko životného elánu a šíriš vodácku lásku ešte mnoho rokov.