So šéftrénerom japonskej vodnoslalomárskej reprezentácie MIlanom Kubáňom nielen o koronavíruse a jeho zverencovi kanoistovi Takujovi Hanedovi

Milan Kubáň je vo vodnom slalome zaujímavá postava. Má štyridsaťtri rokov a na prelome tisícročí patril spolu s Mariánom Olejníkom medzi najlepšie deblovky na svete. Mali však smolu v tom, že jazdili aj v čase, keď boli súrodenci Hochschornerovci takmer nezdolateľní. „V roku 1998 sa vtedy ešte neznámi ,Hochšíci' už stali v Roudnici nad Labem majstrami Európy a my sme skončili tretí. V tom období sme ich však ešte boli schopní zdolať. Napríklad na MS v roku 1999 sme boli na svetovom šampionáte v La Seu d´Urgell nešťastne štvrtí, kým oni mali ,päťdesiatku' a obsadili až 15. priečku. Lenže od roku 2000 sa začala ich suverénna zlatá éra, v ktorej sme sa snažili popri nich aspoň ako-tak paberkovať. Na MS 2005 v austrálskom Penrithe sme však boli druhí a na ďalších vrcholných podujatiach sme väčšinou končili do šiesteho miesta, ale náš sen – štartovať aspoň raz na olympijských hrách – sme si nesplnili. Skvelí Hochschornerovci nám to jednoducho nedovolili,“ začal náš rozhovor Milan Kubáň, šéftréner japonskej vodnoslalomárskej reprezentácie.

Športovú kariéru spolu s Olejníkom ukončili roku 2009. Kubáň však dlho bez svojho milovaného vodného slalomu nezostal. „Hneď v tom roku prišli za mnou Číňania, či by som im nepomohol ako tréner tri mesiace do Čínskych hier. Konali sa práve v provincii Chu-pej, odkiaľ sa rozletel tento nešťastný koronavírus. Dokonca som bol vtedy aj priamo v meste Wu-chan, ktorý teraz pozná celý svet,“ približuje začiatok svojej ázijskej anabázy Kubáň a ďalej pokračuje: „V tom čase už bol na Slovensku japonský kanoista Takuja Haneda, s ktorým som začal trénersky spolupracovať a postupne sa to vyprofilovalo tak, že som sa stal aj šéftrénerom japonskej vodnoslalomárskej reprezentácie.“

Na jej čele je Kubáň od roku 2010, čiže už desiaty rok. „Uteká to. Nikdy by som si nepomyslel, že vydržím tak dlho byť na cestách. Predsa len, Japonsko nie je iba kúsok od Slovenska a lietať tak ďaleko nie je vždy ľahké, ale zvykol som si. Aj teraz som pripravoval kvalifikačné kritériá pre účasť na olympiáde v Tokiu,“ hovorí bývalý výborný deblkanoista, na ktorého nielen Haneda, ale ani ostatní japonskí slalomári nedajú dopustiť.

Kedy bol naposledy v Japonsku? „V decembri,“ skonštatoval Kubáň a ďalej pokračuje: „Vtedy nebolo ešte o koronavíruse chýru ani slychu, hoci ako sa neskôr ukázalo, v Číne už o ňom vedeli, len si nechceli pripustiť, že môže byť v skutočnosti až taký nebezpečný.“

Potom prišiel spolu s Hanedom na chvíľu do Európy, aby vo februári odleteli na tradičné jarné sústredenie do Austrálie. „Aj keď sa o tomto víruse už rozprávalo, šíril sa iba v Číne, takže vtedy ešte nebol problém presunúť sa na opačný koniec sveta. Ja som si však už vtedy preventívne pribalil so sebou do batožiny aj rúška. Predsa len, zažil som obdobie, keď vo svete zúril SARS, a tak som nič nechcel nechať na náhodu. Vedel som, že v Čine je to zlé, ale že sa koronavírus rozlezie až do takých rozmerov, to netušil asi nikto.“

Kubáň bol spolu s Hanedom v austrálskom Penrithe mesiac a sústredenie ukončili presne podľa plánu. „Trénovali sme tam spoločne so skupinou Stanislava Gejdoša, ktorý má na starosť nášho kanoistu Slafkovského a kajakára Jakuba Grigara. Prešlo nám to rýchlo a všetko, čo sme mali naplánované, sme aj odtrénovali. Ja som desiateho marca odletel na Slovensko, čiže som to stihol len tak-tak. Trinásteho oznámili u nás už prvé vážne opatrenia. Takuja sa zdržal v Austrálii ešte o týždeň dlhšie a bavili sme sa spolu, či docestuje odtiaľ na Slovensko alebo sa vráti domov do Japonska. On chcel prísť ešte sem, ale nakoniec uznal, že určite bude lepšie, keď odletí priamo domov. Situácia okolo cestovania začínala byť totiž stále horšia a horšia. Ukázalo sa, že to bolo dobré rozhodnutie, pretože teraz by sa do Japonska dostal ťažko a je veľmi otázne, kedy by tam nakoniec odletel.“

Kubáň tam chodil pravidelne viackrát do roka, ale teraz ani on sám netuší, ako a najmä kedy tam odletí najbližšie. „V pláne som mal dvadsiateho marca, čo sa samozrejme nestalo. Som v Bratislave, kde žijem aj s priateľkou. Po návrate z Austrálie som bol dva týždne v dobrovoľnej karanténe a vydržala to spolu so mnou. Pracuje v školstve, takže aj tak ani ona nemôže chodiť do práce. Mne to aj prišlo vhod, pretože z Austrálie som prišiel veľmi unavený a bol som aj mierne prechladnutý. Teraz je však všetko v poriadku, nebolo to nič vážne,“ hovorí pokojným hlasom Hanudov tréner. Ako často je so svojím zverencom v kontakte? „Pravidelne, možno povedať, že takmer každý deň. Keďže spolu hovoríme cez skype, tak sa aj vidíme. Povieme si navzájom, čo máme nové a potom sa venujeme najmä slalomárskym záležitostiam.“

O Japoncoch je známe, že sú veľmi disciplinovaný národ, takže niet pochýb, že pre nich nie je žiadny problém dodržiavať nariadené opatrenia vzhľadom na koronavírus. „Určite ste aj vy neraz zažili, že ste videli Japoncov s rúškami na tvári aj vtedy, keď ich nemusel nosiť nikto na svete. Oni sú totiž veľmi čistotní a snažia sa čo najviac dodržiavať hygienu. Teraz, keď všade zúri koronavírus, je jasné, že aj v Japonsku sú všetky opatrenia prísne a domáci ich bez problémov dodržiavajú,“ vysvetľuje náš šéftréner japonskej vodnoslalomárskej reprezentácie. Aj on si vie veľmi dobre predstaviť, ako ťažko sa Japonci zmierovali s tým, že tokijskú olympiádu museli jej organizátori po dohode s Medzinárodným olympijským výborom presunúť na budúci rok. „Nebolo to ľahké rozhodnutie, ale pravdu povediac, za daných okolností iná možnosť nebola, čo si veľmi dobre uvedomujú aj samotní Japonci. Oni majú iní problém. Vedia si všetko veľmi dobre naplánovať a podľa tohto plánu potom všetko disciplinovane robia. Nikto nepochyboval, že tokijská olympiáda je na sto percent organizačne pripravená a v danom termíne sa mohla bez problémov aj uskutočniť. Nikto však nemohol tušiť, že proti bude rýchlo sa šíriaci koronavírus, ktorý sa zatiaľ ukazuje ako ťažko zdolateľný. Olympiáda tak bude až na budúci rok, čo je škrt cez rozpočet Japoncov. Ani nie tak finančný, hoci ich tento posun bude stáť veľmi veľa peňazí navyše, ale najmä na ich psychiku. Oni sa totiž len ťažko vyrovnávajú s tým, keď musia robiť niečo mimo svojho vopred daného plánu. Teraz im však nezostáva nič iné, len pripraviť nový. A keď už ten uzrie svetlo sveta, tak bude znova všetko v poriadku. Opäť budú mať podľa čoho robiť a bude to znovu tip-top. Nepochybujem ani v najmenšom, že aj o rok bude tokijská olympiáda super. Ak ju však dovolí koronavírus usporiadať...“

Aká je momentálne situácia v Japonsku a najmä priamo v Tokiu, kde sa malo na prelome júla a augusta bojovať o olympijské medaily? „Nie je to dobré ani tam. Opatrenia tam platia prakticky rovnaké ako na Slovensku, len s tým rozdielom, že nielen Japonsko, ale najmä jeho hlavné mesto je veľmi veľké. Teraz sa dokonca schyľuje, že tokijská samospráva uzavrie možnosť z trinástich blízkych prefektúr dochádzať do mesta. Za týchto okolností sme sa s Takujom dohodli, že bude lepšie, keď odtiaľ odíde preč.“

Haneda pochádza z mesta Tojota, ale japonský domov má už dávnejšie práve v Tokiu, kde pracuje aj jeho priateľka. „Tréningové možnosti sa mu tam však výrazne obmedzili, v olympijskom kanáli sa už nedá trénovať, dokonca tam nie je ani voda, takže sa práve teraz v piatok presunul na juh ostrova Honšú do mesta Hagi. Bol som v tomto meste pred rokom aj ja, je veľmi pekné a čo je super, je tam upravená prírodná rieka, na ktorej sa dá v pohode trénovať. Voda síce nie je náročná, ale na toto obdobie prípravy a najmä akési udržiavanie sa v kondícii, je to výborné. Veď čo by za to dali naši slalomári, keby teraz mohli niekde na Slovensku trénovať na divokej vode... Takuja tam nie je sám, trénuje s ním aj kajakár, ktorý odtiaľ pochádza a takisto aj on už má miesto na olympiáde isté. Zatiaľ sme dohodnutí, že tam vydrží dva-tri týždne a potom sa uvidí, čo ďalej. Samozrejme, že rozhodujúci bude vývoj koronavírusu,“ vysvetľuje Kubáň, ktorý si uvedomuje, že táto sezóna je už viac-menej stratená: „Zatiaľ Medzinárodná kanoistická federácia odložila všetky podujatia, ktoré sa mali konať do júna. Nad ďalšími visí otáznik, ale podľa toho, ako to vyzerá teraz, sa len ťažko bude dať súperiť na divokej vode na pretekoch v júli či auguste, keď malo byť aj tretie kolo Svetového pohára u nás v Liptovskom Mikuláši. Ak by sa nejaké podujatie v tejto sezóne ešte uskutočnilo, tak to bude podľa mňa najskôr až v septembri. A to som možno až príliš veľký optimista. Podľa toho som upravil aj Hanedov tréningový plán. Je už skôr len udržiavací, aby mohol prípadne rýchlo zareagovať a pripraviť sa na nejaké preteky.“

Kubáňov zverenec má výhodu, že už má isté miesto na tokijskej olympiáde. „Nielen on, ale už máme miestenky na meno vo všetkých štyroch kategóriách. Vzhľadom na to, že Japonsko je jej organizátor, miestenky malo isté už dopredu, len pretekári museli bojovať o to, ktorí z nich ich získajú. Haneda bol síce pred štyrmi rokmi na olympiáde v Riu de Janeiro tretí, čiže získal v C1 bronzovú medailu, ale teraz nemal pred ostatnými žiadne plusové body. Chcel som, aby si aj on svoje miesto na tokijskej olympiáde vyjazdil. Určil som štvoro nominačných pretekov a našťastie to vyšlo tak, že všetky sme už stihli odjazdiť. Možno povedať, že v každej kategórii miestenky získali favorizovaní pretekári, len medzi kajakármi boli dvaja veľkí favoriti, takže jeden z nich zostal smutný. Som rád, že Takuja psychický tlak zvládol a do olympijského Tokia sa bez problémov nominoval,“ povedal Kubáň.

Ako už skonštatoval, pred štyrmi rokmi bol Haneda na brazílskej olympiáde bronzový. Čo táto medaila znamenala pre krajinu vychádzajúceho slnka? „Nesmierne veľa. A to nielen pre Takuju, ale pre všetkých Japoncov. Haneda je pre nich ako boh, z ničoho nič sa stal u nich doma veľmi populárny, čo je podľa mňa niekedy aj na škodu veci. Na druhej strane však treba uznať, že práve táto medaila znamenala, že vodný slalom už poznajú aj ľudia, ktorí predtým ani len netušili, že takýto šport vôbec existuje na svete a to nehovoriac v Japonsku. Mali sme tak na prípravu toľko peňazí, koľko sme potrebovali. Nemali sme prakticky žiadne obmedzenia,“ vysvetľuje Kubáň, ktorý vie, že na domácej vode budú jeho zverenci a najmä Haneda, pod obrovským psychickým tlakom: „Moja úloha bude jasná. Dostať Takuju do takej psychickej pohody, aby aj na náročnej vode v tokijskom olympijskom kanáli, ktorý mal česť otvoriť prvou jazdou, predviedol výborný výkon. Ak to spoločne dokážeme, tak by mohol znovu útočiť na najvyššie priečky. V Japonsku na neho nikto netlačí, že musí získať medailu, ani médiá. Samozrejme, že nás oboch by veľmi potešila, ale na ne bude veľa kandidátov. A určite jeden z nich bude zo Slovenska.“

Ktorý to bude? Slafkovský, Beňuš či Martikán? „Na toto sa dá len ťažko odpovedať. Pred touto sezónou mal najlepšie rozbehnuté nominačné boje práve Gejdošov zverenec Alexander Slafkovský, ale je možné, že trénerská rada sekcie divokých vôd Slovenskej kanoistiky rozhodne, že boj o tokijskú olympiádu začnú všetci traja znovu od nuly, a tak by bolo všetko úplne otvorené. Ja osobne by som to prial najviac z nich asi práve Slafkovskému, ktorý je už dlhé roky v absolútnej špičke, ale takisto ako ja sa na olympiáde nepredstavil. Ja s Olejníkom sme doplatili na to, že sme jazdili v čase, keď boli Hochschornerovci nezdolateľní a Sašo zase súťaží nielen v období skvelého Martikána, ale následne aj Beňuša. Isté však je, že určite nie je dobré, že z týchto troch sa v Tokiu môže predstaviť len jeden. Veď Sašo je v rebríčku ICF druhý kanoista sveta, Maťo štvrtý a Michal ôsmy, pritom tam budú štartovať aj pretekári, ktorí budú mať problém dostať sa do cieľa,“ skonštatoval Milan Kubáň, ktorý by v na budúci rok v Tokiu tiež nemal chýbať: „Japonským vodným slalomárom už pomáham desať rokov a vždy som sa s nimi dohodol na jednu sezónu s tým, že po jej skončení budeme hovoriť o ďalšom predĺžení spolupráce. Teraz sme boli dohovorení do tokijskej olympiády. Tú síce presunuli na budúci rok, ale myslím si, že nič sa nezmení na pravidlách, ktoré medzi nami fungovali doteraz. Takže zase sa dohodneme o ďalší rok a nebude problém ani v tom, že teraz moje vycestovanie do Japonska neprichádza do úvahy. Určite sa dohovoríme k spokojnosti oboch zainteresovaných strán aj na diaľku.“

8 medailí získala deblovka Kubáň – Olejník na vrcholných podujatiach – na MS 3 (0 – 2 – 1) a na ME 5 (2 – 1 – 2)

OLYMPIJSKÁ NEÚČASŤ NIE JE TRAGÉDIA

Deblovka Kubáň – Olejník patrila medzi najlepšie na svete, o čom svedčí aj fakt, že v pretekoch Svetového pohára sa osemkrát dostala na stupne víťazov (4 – 2 – 2) a v roku 2002 skončila v celkovom poradí tohto prestížneho seriálu tretia. Jej veľký sen – aspoň jeden štart na olympijských hrách – však zostal nenaplnený. „Blízko k olympijskej účasti sme mali v roku 1996, ale nakoniec nás zo štartu v Atlante vytlačili Štrba – Vajs a o štyri roky neskôr už boli v nominačných súbojoch do Sydney lepší Hochschornerovci. Samozrejme, že nás to počas kariéry mrzelo, ale po jej skončení som si uvedomil, že to nie je žiadna tragédia. Veď veľa športovcov musí žiť s tým, že sa na olympiádu nikdy neprebojovali, nie sme s Olejníkom jediní. Mňa môže tešiť aspoň to, že som japonského kanoistu Hanedu trénersky doviedol na OH pred štyrmi rokmi v Riu de Janeiro k bronzu,“ povedal Milan Kubáň.

JÁN JEŽÍK, denník Šport
FOTO ARCHÍV (kň)