Výnimočná kajakárka, mama zlatých dvojčiat a trénerka, ktorej medzi prstami prešiel celý rad úspešných vodákov. Porozprávala som sa Gabou Hochschornerovou, aj mojou trénerkou, ktorá sa dožíva krásneho životného jubilea - 70 rokov.

Zastihla som ju na čunovskej záhradke, ktorú si spolu s rodinou zvelebil a robí jej posledné roky radosť. Meškala som a ona sa namiesto vyčkávania na priedomí pustila do čistenia jazierka. Nezaháľa ani minútu. Plná životného elánu, pozitívnej energie a krásnych spomienok, ktoré si rada pozrie vo fotoalbumoch.

 Narodila sa v aktívnej športovej rodine na Machnáči ako najmladšia z troch dcér. ,,Moja prvá spomienka? Pamätám si ako sme sa sťahovali z Machnáča do stredu mesta. Mala som tri roky a z náklaďáku vypadol môj šerbel. Bola som strašne nešťastná.“

Vyrastala v centre Bratislavy na rohu Poštovej a Vysokej s vôňou vína. ,,Pod domom sme mali pivnice kam sa zvážalo a vyrábalo víno. Aj sa mi trochu ušlo, keď som išla za otcom-elektrikárom, ktorý celému okoliu opravoval osvetlenie, či televízory. Spojením deci vínka s vinný výparmi sa mi aj hlava zatočila, kým som vyšla po schodoch domov,“ spomína na svoje detstvo.

 Začínala s lyžami. ,,Otec nás učil na Kolibe lyžovať. Mali sme staré kandaháre, ale šmýkalo sa to. Dokonca aj pred našim domom v parčíku, alebo sme chodili do jamy (kde dnes stojí hotel Forum). Boli sme chuligáni z Vysokej. Driapali sme sa po preliezkách a hrazdách. Ja som mala šťastie, že som mala spolužiačku gymnastku Kaťu Daučíkovú, ktorá trénovala v PKO aj s Marikou Némethovou, vtedy Krajčírovou. To čo sa učila na gymnastike, nás učila na hrazde v parku ako premety a špagáty. To boli moje prvé dotyky so športom a gymnastikou.“

Jej pozitívny vzťah športu podporil telocvikár na Základke na námestí 1. mája. ,,Mali sme perfektného telocvikára Ivana Polakoviča, ktorý nás zobral na gymnastický krúžok. Gymnastické tréningy sme mávali po večeroch a cez prázdniny sme chodili na putovný tábor so všetkým na ramenách - stany, spacáky, jedlo. Pamätám si výlet na Geravy. V tom čase tam žiadna sedačka ani lanovka nebola, tak sme všetko driapali hore na chrbtoch. Vybavili sme si povolenie a týždeň sme žili v divočine.  Ďalší tábor sme presúvali pod Chopok, stanovali sme pri potoku pod hotelom Partizán. A to sme boli siedmaci. Mali sme 13 rokov a on sa odvážil nás zobrať. Ďalší rok sme už spali aj na ubytovniach ako Žiarska chata. Tak to boli moje turistické základy.“

Keď rozpráva o tanci v očiach sa jej rozihrajú hviezdičky a keby zahrali na jej obľúbenú nôtu hneď vyskočí na tanečný parket. ,,Od tretej triedy som tancovala v tanečnom súbore. Viedla nás Ika Pavlitová, neskôr známa profesorka na VŠMU.  A v deviatke som pričuchla k vode cez moju mamu v Pionierskom paláci, kde bol vodácky krúžok. Tibor Veščičík bol vedúci kanoistického krúžku. Pôvodne som sa tam prihlásila kvôli lyžiam, ale ostali sme s dobrou partiou aj v lete. Najprv sme trénovali na Zlatých pieskoch a potom sme prešli na šlep do Karlovky.“

Na Matfyzáckom šlepe, ktorý odstránili kvôli výstavbe milionárskych bytov bol Vysokoškolský klub, ktorý viedol Tibor Smatušík. ,,Brával vysokoškolákov na preteky, kde pomáhali stavať. Napríklad na Zamagurii Pieninský slalom, či na tatranskej Belej. My sme ako prví juniori prišli do Slávie UK a boli sme líblingovia, pekne sa o nás starali a strážili si nás,“ rozpráva Gaba s úsmevom.  

Prvé preteky?

,,Moje prvé preteky boli na Belej, čo je vlastne divoká voda. Z Dunaja rovno na Belú. Jazdila som mixa s partnerom Dušanom Adámim. Veľmi sme si rozumeli, neboli sme na seba nerváci a to máloktorý debl dokázal. Robili sme si vždy srandu a možno aj preto nám to išlo najlepšie.“ 

Pri spomienke na C2 zabrúsime nachvíľu mimo môjho pripraveného skriptu a zaspomíname na cédvojku, v ktorej má trojnásobne zlaté olympijské dvojčatá Peťa a Paľa: ,,Je dobré, že sa vracia C2 mix, ale je mi ľúto že cédvojka sa nevracia. C2 bola najkrajšia kategória. Všetci sa utekali pozerať na C2 na Lipne. A bolo sa na čo pozerať. Na tých, ktorí to vedeli. A tí, ktorí to nevedeli tak zase sa bolo v cieli na čo pozerať - ako sa hádajú a ako po sebe plieskajú pádla. A ešte bolo super, keď C2 mix jazdili manželské páry. To bola najväčšia šou,“ spomína na pretekárske časy.

Svoju vášeň k vode pretavila v štúdiu na FTVŠ. ,,Bol to jasný výber. Môj telocvikár bol môj vzor a to mi imponovalo a mala som šport rada. To bol môj jasný cieľ. Na fakulte sme mali v programe aj tance.  Ťahali ma, aby som išla tancovať do Gymniku. Váhala som či mám ísť, ale v slalome som mala vyhliadnutého môjho terajšieho muža Petra. Lodeničná partia, posedenia v lodenici a diskotéky, to je predsa nenahraditeľné.“

Dostal sa do česko-slovenskej reprezentácie v zjazde, čo bolo v tom čase nevídané. Málokedy zobrali Slovenku do veľkej reprezentácie, no Gaba sa dokázala ako jedna z mála presadiť. ,,Mala som silné ruky, dlhé zábery a pomalú frekvenciu, všetci si mysleli ako idem pomaly,“ smeje sa ako kabátila súperky.

Najťažšia voda?  

,,Lipno! V tom čase som bola v plnom pretekárskom nasadení. Prišla som z Dunaja, kde je hladká voda, na Lipno, kde sa voda valila, balvany veľké ako autobus. Z Lipenskej priehrady vypúšťali vodu, ktorá sa penila až to hrôzu naháňalo. Keď do toho zapršalo a bolo hnusné počasie, ach. To bolo hrozné, ale zvládli sme to.

Na vode si predsa len zažila hrozivý moment, ale nie na divokej. Keď sa raz ako 17 ročná motala okolo šlepu pri povodňovej vode, narazila, prevrátila sa a silný prúd ju stiahol pod šlep.

,,V tom okamihu si človek neuvedomuje čo sa deje, ale bojuje. Nevedela som kam plávam, tak som len plávala, plávala a plávala až pokiaľ som mala dych. Musela som dosť hlboko plávať, lebo mi trvalo dlho, kým som sa vynorila. Keď som videla, že presvitá obloha, vedela som, že som zachránená. Až keď som vyliezla z vody, až vtedy som si uvedomila, čo všetko sa mohlo stať keby bol pod šlepom zachytený strom, alebo by som neplávala krížom, ale po dĺžke šlepu.“

Ukončila pretekársku kariéru v roku 1976. ,,Na pretekoch v Českom Krumlove som si vyjazdila majstrovskú triedu a tým som skončila, lebo som otehotnela a čakala som Evičku.“ 

Jej rukami prešli viacerí úspešní vodáci

Trénerskú kariéru začala hneď po škole. ,,Robila som trénerku ženskej kategórie, dievčatám, s ktorými som aj ja ešte jazdila v Slávii UK.  Neskôr som viac príležitostí našla u štrekárov ako u slalomárov. Slalom nebol olympijský šport a nemali dotácie na trénerov. Rýchlostná kanoistika mala TSMky a financie aj na trénerov.“

Prešla vari všetkými bratislavskými lodenicami. Istý čas trénovala v Slávii UK, potom v Červenej hviezde, zasa v Slávii, neskôr v Tatrane, vo Vinohradoch, zasa v Tatrane a napokon posledné roky sa ako šéfka vodákov ŠKP Bratislava na dravej vode venuje mládeži vo svojom klube. Jej rukami prešiel celý rad vodákov, ktorí boli dokonca v olympijskej výprave (neštartujúci náhradník vo štvorkajaku  Anďo Wiebauer v Sydney), na majstrovstvách sveta (jej dcéra Eva, Jana Petránová) a kajakár Ľubo Nemec.

,,Je veľmi dôležité, aby dieťa chcelo samo. Aby nebolo tlačené rodičom štýlom tento šport ti vyberieme a tento šport budeš robiť. Napriek tomu, že dieťa sa bojí, alebo nechce. A mojou úlohou bolo to, aby sa zžili s lodenicou, aby mali radi tréningy, aby tam radi chodil, aby sa nebáli, aby mali radi partiu okolo seba a keby začal špekulovať, aby sa im ťažšie odchádzalo.

To najdôležitejšie je vzťah k vode. No a potom aj samostatnosť. Na sústredeniach nám deti pomáhajú pripravovať veci, upratovať, poumývať riady, čistiť zemiaky, skrátka sami sa musia vedieť o seba postarať, čo doma často nemusia.“

Je veľa všakovakých poučiek, rád starých báb, moderných koníkov, ktoré hovoria ako najlepšie vychovávať deti. Gaba sa radila jednoduchým a azda najúčinnejším: Ži ako najlepšie vieš a deti sa pridajú.

Jej dcéra Eva bola ten typ, že chcela. ,,Nikdy nefrflala. Dobre sa trénovala. Väčšinou hovoria, že rodič nemôže trénovať svoje dieťa, lebo odmieta. Eva vo mne videla akoby vzor. Vždy hovorila, že bude robiť to, čo maminka.“

Aj Peťa a Paľa naučila pádlovať. ,,Chodili so mnou na tréningy, lebo museli. Eva trénovala a oni iba vymýšľali blbosti. Pádlovať vedeli, lebo chodili s nami na splavy a Hokši ich brával na Hron.“ Až nedávno sa dozvedela, že možno úspech jej dvojičiek tkvie v špecifickom tréningu, ktorý im už za mladi naordinoval otec Peter. ,,Paľo sa mi iba nedávno priznal, že na týchto splavoch im uviazali 5 kanojek spolu a oni s Peťom museli ťahať, kým dospelí pili pivo.“

Peťo a Paľo jazdili aj na hladkej vode. ,,Majú aj diplom z Novák a štartovali aj na Zlatých pieskoch. Potom prišiel do lodenice Roman Török a on ich stiahol na slalomárske kajaky. Na paralelných slalomoch v Karloveskej zátoke sa postavili na štart a Gaba sa len chytala za hlavu. ,,Ježišmária, to ako jazdia. Žiadna technika! Nič! Odvtedy som si ich zobrala do parády a začali jazdiť. Chodili na Dunaj, v zátoke na bránu, na sústredenia do Liptovského Mikuláša, veď vtedy to bola jediná divoká voda široko-ďaleko a potom si ich zobral do parády už Peter.“

Ako prežívala úspechy Peťa a Paľa

Prekvapením boli majstrovstvá Európy v Roudnici nad Labem v roku 1998. Mali 18 rokov a ako blesk z jasného neba vyhrali majstrovstvá Európy! Odvtedy sa s úspechmi už rátalo ako so samozrejmosťou.

Zo štyroch nebola ani na jednej olympiáde. ,,Ja som si sama povedala, že nebudem s nimi chodiť.  Ani veru, ani som na žiadnej olympiáde nebola. Pamätám si ako moji rodičia prišli na preteky a ja som urobila chyby, ktoré by som nikdy neurobila. Možno to bola chyba a práve na tej londýnskej olympiáde potrebovali podržať,“

Splavy pod kapitanátom Gaby

Ako telocvikárka pôsobila na Filozofickej fakulte od roku 1992 do 2005. Práve tam sa zrodili bájne Gabine splavy do Budapešti. ,,Na škole som učila jógu a aerobic, ale k vode ma to stále ťahalo. Strašne sa mi zapáčil Dunaj práve v tej spodnej časti od Gabčíkova do Budapešti a vtedy som začala robiť zo študentmi splavy. Vždy sa niekto pridal a dnes je to už každoročná tradícia, ktorú organizujem v klube Tatran.

Nikdy netrénovala tabuľkovo, papierová byrokracia je proti jej gustu a tento rok sa po dlhých rokoch rozhodla rozlúčiť s trénerstvom v ŠKP Bratislava. No treba jedným dychom dodať, že Hochschornerovcom rastie nová generácia. ,,Určite nekončím úplne. Končím len s trénovaním prípravky. Vnuk Adamko už vie jazdiť čunovskú vodu a jazdí v Mikuláši. Možno, že ešte spravíme nejakú partiu. Ja rada pomôže ako poradkyňa,“ pousmeje sa a nepriamo naznačí, že na záhrade je kopec práce, ktorú práve kvôli tréningom nestíha.

Čo jej robí v tomto období najväčšiu radosť?

,,Každý piatok sa stretávame s babami v lodenici v Tatrane, chodím na bicykel, alebo si robíme výletíky do Malých Karpát. Ak je pekne sadnem ešte na vodu.“ 

K narodeninám si želá jediné. ,,Zdravie a zdravie všetkých mojich ľudí okolo a všetkých dobrých ľudí na celom svete.“ Zakončila náš rozhovor ako tá pravá miss. Presne tak ako ju všetci poznajú. Krásnu, šarmantnú a charizmatickú.

 Tak na zdravie Gabika! Celá vodácka obec ti želá iba to najlepšie k tvojmu krásnemu životnému jubileu.

(text: Andy Zererová, fotografie: kniha Zátoka šampiónov a Andy)