DENNÍK ŠPORT: Rozhodkyňa Lucia Záhorská bude v Tokiu dohliadať na správne prejazdy vodnoslalomárskych brán spoza obrazovky počítača

Keď sa začiatkom roka 2019 dozvedela, že Medzinárodná kanoistická federácia (ICF) ju vybrala do 21-členného rozhodcovského zboru pre vodnoslalomárske súťaže na olympijských hrách v Tokiu 2020, lomcovali ňou emócie. „Novinu mi zvestovali dievčatá zo sekretariátu našej sekcie, zostala som v šoku. V opojnom, nevedela som, ako zareagovať. Keď mi to celé došlo, začala som sa tešiť. Byť istou súčasťou nášho najúspešnejšieho olympijského tímu pod piatimi kruhmi je veľká česť a zodpovednosť zároveň,“ priznáva Lucia Záhorská, videorozhodkyňa, ktorá bude už od nedele dohliadať na spravodlivý priebeh súťaží vo vodnom slalome v areáli Kasai.

Štyridsaťdvaročná rodáčka z Liptovského Mikuláša pochádza z vodáckej rodiny. Jej starý otec bol takmer dvadsať rokov predseda Kanoe Tatra Klubu Liptovský Mikuláš, čo z neho robí najdlhšie slúžiaceho „bafuňára“ klubu spod Tatier. „Jazdil na debli s tvorcom vodnoslalomárskych areálov na Slovensku, otcom súčasného prezidenta Slovenskej kanoistiky, Ondrejom Cibákom. Aj mamina pretekala, ja som sa už k tomu nedostala. Respektíve, začala som vnímať ako niečo zaujímavé po Atlante 1996, keď Michal Martikán získal, ako vôbec najmladší Slovák na olympiáde, zlatú medailu. Lenže to som už mala sedemnásť rokov a starký len skonštatoval, že ma moje jazdenie na vode je príliš neskoro...“

Navrhol jej však, či by sa nechcela stať rozhodkyňou.

To sa ukázalo ako vizionársky ťah. Postupne prešla zo žiackych pretekov na majstrovské podujatia na Slovensku, časom aj do zahraničia. „Zlomový bol pre mňa svetový šampionát v brazílskom Riu de Janeiro v roku 2018, kde sa začalo pošuškávať, že je to akási rozhodcovská generálka pred nadchádzajúcimi olympijskými hrami. Pre mňa bola dôležitá zaťažkávacia skúška domáce mládežnícke majstrovstvá Európy 2018 v bratislavskom Čunove, kde som si vyskúšala rolu asistentky hlavného rozhodcu, viac-menej druhý najvýznamnejší arbiterský post na podujatí,“ spomína Záhorská.

Jej úloha na olympijských hrách v Tokiu bude dohliadať na prejazdy brán v súlade s pravidlami vodného slalomu. Nie však „na bráne“ na brehu, ale za obrazovkou počítača. „Videorozhodca posudzuje prejazdy brán, takisto ako pri trati. Avšak, kým rozhodca na brehu sleduje svoj úsek, čo je tri až päť brán, na videu sledujeme celú jazdu od štartu až po cieľ. Čo je vlastne náročnejšie psychicky, keďže je potrebné sa sústrediť dlhší časový úsek. Navyše, v miestnosti plnej techniky, kde vie byť poriadne horúco,“ vysvetľuje Záhorská.

V jej prospech hrá aj fakt, že v posledných rokoch tvorila stabilný pilier organizačného tímu na medzinárodných podujatiach v Liptovskom Mikuláši aj bratislavskom Čunove. Pozná všetky procesy, ktorými si musí prejsť organizátor, od ubytovacej logistiky rozhodcovského zboru, umiestnenia kamier popri trati až po usadenie jednotlivých arbitrov. „Všetko sú to skúsenosti, ktoré vás posúvajú vpred.“

Kým pre športovcov znamenal odklad olympiády možnosť doliečiť si zranenia či vypilovať detaily, pre rozhodcov to znamenalo jediné: „Rok čakania. Vzhľadom na okolnosti nás už ani po opätovnom rozbehnutí medzinárodných súťaží Medzinárodná kanoistická federácia ICF nenominovala po prestávke zapríčinenej pandémiou koronavírusu na podujatia, aby sme sa vyvarovali riziku nákazy. Dostávali sme manuály, videá na analýzu, absolvovali sme niekoľko online sedení. Pevne verím, že hoci v sprísnených podmienkach, ale všetci absolvujeme olympiádu úspešne a najmä, v zdraví.“

Tak ako budú potomkovia našich olympionikov sledovať športové vystúpenia svojich rodičov počas televíznych prenosov, na záber na svoju mamu bude číhať aj 11-ročná dcéra Zara, vodnoslalomárska majsterka Slovenska mladších žiačok. „Pohľad na videorozhodcov zvykne byť pri sporných prejazdoch, tak sa možno dočká. Celý môj odchod berie pozitívne, spísala mi zoznam vecí, čo jej mám doniesť. Ako jej priania splním, keďže sa budem môcť presúvať po linke hotel – kanál, ešte netuším. Máme však dohodu, do na OH Los Angeles 2028 ideme spolu,“ dodáva Lucia Záhorská s úsmevom.

VERÍ V (NE)JEDNU MEDAILU

Vodní slalomári doposiaľ vypádlovali pod piatimi kruhmi štrnásť olympijských medailí. „Pevne verím, že v Japonsku pribudne aspoň jedna, v kútiku duše dúfam, že ich môže byť aj viac. Ako rozhodkyňa musím byť síce nestranná a potrebujem si zachovať odstup. Avšak, bodaj by sme sa opäť stali najúspešnejším slovenským športom na olympiáde,“ vyznáva sa Lucia Záhorská.

DENNÍK ŠPORT (luc), FOTO ARCHÍV (lz)