Janko Piaček, náš dlhoročný rozhodca, medzinárodný rozhodca a školiteľ bol v uplynulých dňoch ocenený za svoju prácu Slovenským olympijským a športovým výborom Bronzovým odznakom za dlhodobú prácu a prínos pre rozvoj olympijského a športového hnutia. Prinášame Vám  s ním exkluzívny rozhovor o ňom, jeho práci pre hnutie a spomienkach, ktoré sú nezabudnuteľné.

• Janko, na úvod by si mohol predstaviť seba ako rozhodcu?

Moja cesta k vodnému slalomu nebola taká priamočiara, ako by sa mohlo zdať, aj keď pochádzam z vodáckej rodiny. Môj otec bol jedným zo zakladateľov kanoistického klubu v Liptovskom Mikuláši, pretekár, funkcionár a rozhodca. Neskôr priviedol k vodnému slalomu aj moju mamu a tak sme so sestrou prakticky vyrastali pri divokej vode. Napriek tomu som ako chlapec skúšal najskôr iné športy – zjazdové lyžovanie, ľadový hokej, na základnej škole som hral basketbal. Až okolo roku 1977, alebo 1978 som sa nakoniec prihlásil do oddielu vodného slalomu. Začínal som v kategórii C2 a mojim prvým trénerom bol Dušan Kollár. Neskôr som prešiel na K1 a trénoval ma Miroslav Matušík, ktorému veľa vďačím trénersky,  ale aj ľudsky. Keďže som nikdy nebol žiadna slalomárska hviezda, vždy som uprednostňoval školu pred športom. V poslednom ročníku vysokej školy v jeseni roku 1988 bolo v Bratislave rozhodcovské vyškolenie a tak som sa stal rozhodcom 3.triedy. Aktívne som začal rozhodovať od jari 1989. Za svojho učiteľa považujem Dušana Kollára, ale veľa som sa naučil aj od svojho otca a sestry a ďalších rozhodcov, niekedy aj služobne mladších. Zdokonaľovanie nikdy nekončí.

• Na pozícii rozhodcu si už teda 37 rokov. Je to veľa zážitkov a určite aj silných momentov. Vieš nám niektoré z nich opísať?

Od začiatku ma bavilo tráviť každoročne veľa víkendov na pretekoch a prešiel som, s výnimkou počtára pretekov, všetkými rozhodcovskými funkciami. V roku 1992 mi to vynieslo v rebríčku aktivity rozhodcov z celého Československa 12. miesto. A to som rozhodoval iba na Slovensku, nemal som ešte triedu na rozhodovanie na celoštátnych pretekoch. Počas tých dlhých rokov som zažil množstvo malých, ale aj veľkých zážitkov a silných momentov. Drvivá väčšina z nich boli príjemné až úsmevné. Pamätám si, že raz zjazdy na Belej končili až s vychádzajúcim mesiacom… Od roku 1995 som medzinárodný rozhodca a najkrajšie momenty boli, keď pri vyhlasovaní výsledkov znela slovenská hymna na počesť víťazov na Majstrovstvách sveta, či Olympijských hrách. Milý zážitok mám zo Svetového pohára v Seu d´Urgell: asi 15 minút pred štartom pretekov som bol na svojom poste a hlavný organizátor pretekov Ramon Ganyet prechádzal popri trati. Zastavil sa pri mne a zagratuloval mi k sviatku Svätého Jána. Bolo 24.júna… :-)

• Byť rozhodcom je ako mať druhú rodinu, súhlasíš s týmto názorom? 

Je prirodzené, že mi tento šport priniesol veľa priateľov a kamarátov. Voľakedy boli rozhodcovia jedna rodina a stretávali sme sa aj po pretekoch. Je škoda, že toto už neplatí a rozhodcovia dnes už nie sú taká partia, ako v minulosti. Keďže som mal šťastie, že som  rozhodoval aj v zahraničí, aj tam mám dlhoročných priateľov, s ktorými sme sa stretávali na pretekoch a dodnes komunikujeme cez sociálne siete. Pochopiteľne, najlepšie si rozumiem s kolegami z Česka a Poľska, ale výborných kamarátov mám aj v Grécku, Španielsku, Taliansku, Rusku, Brazílii a Číne. Veľmi dobre som si rozumel s rozhodcom z Malajzie, žiaľ, od minulého roka už nie je medzi nami.

• Kedy si sa začal aktívne angažovať v subkomisia rozhodcov a čo ťa k tomu doviedlo, resp. kto?

V roku 1996 som zvolený do Výkonného výboru zväzu (vtedy bol predseda Komisie rozhodcov volený do Výkonného výboru) a po Dušanovi Kollárovi som prebral vedenie Komisie rozhodcov. Odvtedy som viedol rozhodcov na Slovensku, s výnimkou rokov 2018 až 2021. S členmi komisie sme pripravovali všetky podklady pre prácu rozhodcov, rozhodcovské tlačivá, pravidlá o pretekaní, smernice pre rozhodcov, rozpočty, vyhodnocovali rebríčky aktivity, vypracovávali školiace materiály a školili rozhodcov. Nebolo šťastným riešením, keď bola pred rokmi zmenená štruktúra Výkonného výboru a rozhodcovia boli začlenení pod Súťažnú komisiu a stratili tým miesto vo Výkonnom výbore a tým možnosť sa priamo podieľať na smerovaní zväzu (sekcie divoká voda). Veď rozhodcovia sú druhá najväčšia komunita vo vodáckom hnutí.

• S akými problémami si bojoval a čo bolo prínosom tvojej práce pre rozhodcovskú komunitu?

V minulosti bol problémom nezáujem vedenia zväzu o rozhodcov, ich prácu a potreby. O materiálnom vybavení rozhodcov ani nehovorím. Napriek tomu sme stále pracovali, zo zahraničia sme prinášali aktuálne rozhodcovské trendy, štýl rozhodovania, nové rozhodcovské tlačivá a zaviedli sme ich na Slovensku. Do našich pravidiel o pretekaní boli pravidelne implementované všetky zmeny, ktoré sa objavili v medzinárodných pravidlách ICF. Často sme konzultovali s členmi Slalomovej komisie ICF najmä výklad pravidiel. Rovnako som v pravidelnom kontakte so šéfmi rozhodcov v Česku a Poľsku. Dokonca sme hovorili o potrebe zjednotenia školiacich materiálov a spôsobe rozhodovania. Počas mojej medzinárodnej kariéry som videl, že rozhodcovia z rôznych krajín rozhodujú rovnakú situáciu odlišne.

Som rád, že sa situácia v roku 2021 výrazne zmenila a nové vedenie Sekcie divoká voda sa stará o rozhodcov a rieši ich potreby. Zlepšenie ich materiálneho vybavenia je len jeden z príkladov.

• Dodnes si v pozícii školiteľa nových rozhodcov aj s Katkou Piačkovou, za čo Vám patrí veľké poďakovanie. Vieme, že každý nový rozhodca si musí prejsť viacerými testami. Stalo sa ti, že  to kandidát radšej vzdal?

Súčasťou vedenia rozhodcov na Slovensku je aj vyškoľovanie nových rozhodcov a zvyšovanie rozhodcovských tried. Sme štyria akreditovaní školitelia, aj keď väčšinou školíme so sestrou Katou Piačkovou a Igorom Ižom. V dávnej minulosti bolo vyškolenie nových rozhodcov jednoduchšie – kandidáti absolvovali niekoľko pretekov a pravidlá sa naučili samoštúdiom. Potom urobili len jeden test z pravidiel a jeden praktický test obodovaním obrázkovej jazdy pretekára (podľa vzoru ICF) a stali sa rozhodcami 3.triedy. Stalo sa, že kandidát nesplnil ani opakovaný pokus a tak musel skúšku opakovať v ďalšom termíne. Väčšinou to nebol problém, ale raz sa stalo, že neúspešná kandidátka sa urazila a viac na skúšku neprišla. Škoda.

Na základe nových akreditačných podmienok Ministerstva školstva musia dnes kandidáti absolvovať určený počet hodín praktickej prípravy na pretekoch a teoretickej prípravy na seminároch. Potom môžu ísť na skúšky. Kandidáti teraz prichádzajú na skúšky dobre pripravení a už nie sú neúspešné pokusy. Dokonca sme pred nedávnom robili seminár aj skúšky v anglickom jazyku, pretože kandidát bol z Austrálie, ktorý sa na Liptov priženil a pretekajú mu synovia.  :-)

• Stretávam sa s názorom, že rozhodcom by mal byť iba ten, čo tzv. "sedel v lodi". Ako to vidíš ty?

Nesúhlasím s názorom, že rozhodcom by mal byť len bývalý pretekár alebo tréner. Je pravda, že títo majú určitú výhodu, ale poznal som a poznám mnoho vynikajúcich rozhodcov, ktorí nikdy nesedeli v lodi. Dobrý rozhodca môže vyrásť len praxou, čo najčastejším rozhodovaním v rôznych rozhodcovských funkciách a postoch. A najlepšie sa človek naučí rozhodovať na pretekoch žiakov, tam nastávajú také situácie, ktoré pri vyspelých pretekároch nie sú.

Vôbec nezáleží na veku rozhodcov, ich pohlaví, rozhodcovskej triede, alebo regióne, z ktorého pochádzajú. Osobne rozdeľujem rozhodcov iba do dvoch kategórií – dobrí a slabí rozhodcovia.

• Momentálne je situácia s počtom rozhodcov kritická. Čo by mohlo namotivovať záujemcov?

 V súčasnosti začína byť situácia s počtom aktívnych rozhodcov vážna, keď zvážime, že veľká časť je v dôchodkovom, alebo preddôchodkovom veku. Pravidelne je vyškolených niekoľko nových rozhodcov, ale len malá časť z nich aktívne rozhoduje. Je normálne, že najviac nových rozhodcov je z radov rodičov, ktorým pretekajú deti. Tak to bolo vždy, a väčšinou keď skončili s vodným slalomom deti, skončili aj rodičia s rozhodovaním. Dnes rodičia rozhodcovia prídu na preteky, ale nechcú sa posadiť k bránkam. V koncepcii Subkomisie rozhodcov sme si v roku 2021 dali cieľ zvýšiť spoločenské uznanie rozhodcov v našom hnutí, čo by snáď pomohlo pritiahnuť k rozhodovaniu viac ľudí. Musím však priznať, že sa to zatiaľ veľmi nepodarilo.

• A prečo je vôbec tak málo rozhodcov ochotných robiť túto prácu?

 Rozhodovať vodný slalom nie je jednoduchá práca. Asi nie je na svete šport, kde by rozhodcovia boli v akcii šesť, osem a niekedy aj viac hodín. Navyše treba brať do úvahy aj to, že je to outdoorový šport, častokrát je zima, prší alebo je horúčava. Asi aj toto odrádza potenciálnych rozhodcov. Častokrát som pri rozhovore s trénermi, alebo bývalými pretekármi počul, že oni by to v takých podmienkach nerobili. Rozhodcovia, ktorí ostávajú pri vodnom slalome to robia srdcom a preto, že majú tento šport radi. Málokto sa pozerá na finančnú stránku, pretože to vonkoncom nie je motivácia. Ale tak to bolo a bude vždy. V minulosti sa stali rozhodcami mladí ľudia s tým, že si cez víkend na pretekoch privyrobia. Neviem, či vydržali jednu alebo dve sezóny.

Dnes do toho vstupuje aj strata elementárnej slušnosti a rast agresivity medzi ľuďmi, nakoniec to vidíme v celej spoločnosti. Na každých pretekoch vidíme verbálne útoky na rozhodcov zo strany trénerov, premotivovaných rodičov a dokonca aj pretekárov. Je normálne, aby prišiel dorastenec, alebo dokonca aj žiak, nadať rozhodcovi na bránke, že mu udelil trestné body?

• Ako eliminovať agresívne útoky na rozhodcov? Pomohli by tresty? Školenia?

Výchova slušného správania a rešpektu k iným musí začať v rodinách, školách. A tréneri by mali nielen trénovať pretekárov, ale ich aj svojim spôsobom vychovávať. Veď práve tréneri sú pre mládež určitým vzorom, keď deti vidia ako sa správajú k rozhodcom, nemajú potom zábrany. A to platí aj vo vzťahu k iným pretekárom, súperom.

V extrémnych prípadoch agresivity by mali nasledovať sankcie – od diskvalifikácie pretekára až po pozastavenie činnosti pretekárovi, trénerovi, vedúcemu družstva. Želám si ale, aby sme sa toho nikdy nedožili.

V minulosti sa pretekári rešpektovali a boli jedna partia. Pred mnohými rokmi vyšla kniha „Mušketýři v peřejích“ o vzťahu na vode, ale aj mimo nej, troch legiend československého vodného slalomu Petra Sodomku, Karla Třešňáka a Jaroslava Radila. To by malo byť pre našu mládež povinné čítanie. Kľudne môžem záujemcom túto knihu požičať…

• Prospelo by komunite rozhodcov, keby sa stretávali pri inej príležitosti a nielen pri pretekoch?

 Rozhodcovia by sa mali opäť stať jedna veľká partia, mala by sa vytratiť vzájomná nevraživosť, ohováranie, intrigovanie. Boli myšlienky organizovať pravidelné rozhodcovské semináre, stretnutia. Otázkou je, akú by to malo odozvu a aká by bola účasť. V Česku sa pravidelne koná pred sezónou víkendový rozhodcovský seminár, kde sa preberú novinky, pripomenú sa pravidlá pred sezónou, preškolia sa a ostáva čas aj na neformálne stretnutia. Je to povinné a všetky pobytové náklady si hradia rozhodcovia sami. Niekedy naozaj stačí si veci vydiskutovať a „vyčistiť stôl“.

Navyše, v Česku každoročne po sezóne organizujú Vodácky ples - karneval pre všetkých od divokej vody – rozhodcov, trénerov, pretekárov aj funkcionárov. Vždy sa nesie v inej téme a účastníci prídu v kostýmoch zodpovedajúcich téme plesu. Možno aj toto je spôsob, ako zlepšiť vzťahy a lepšie sa spoznať.

• Na záver tohto rozhovoru by som sa Ti chcela v mene Výkonného výboru, a mňa osobne, veľmi poďakovať za tvoju práce. Ktokoľvek, kto takúto prácu nerobil, nevie posúdiť rozsah a množstvo tvojho osobného času, čo si do toho investoval. Takáto práca nie je o tvojom osobnom prospechu, ale o prospechu celku. V tomto prípade vodáckej komunity. Bez ľudí, ktorí sa vedia takto obetovať, by progres nebol možný.

Zdroj: Renáta Daníková
Foto: Janko Piaček