Tridsaťpäťročný kajakár z Liptovského Mikuláša verí, že v nadchádzajúcom roku dosiahne bez bolesti v ľavom lakti lepšie výsledky

„Môj názor na uplynulú sezónu je jednoznačný. Bola najhoršia v kariére,“ povedal nám na úvod nášho rozhovoru kajakár Martin Halčin odpoveď, ktorú sme od neho viac-menej očakávali. Nečudo, veď v tomto roku sa na vrcholných podujatiach ani raz nedostal do finále a aj účasť v semifinále bola pre neho skôr výnimka, ako samozrejmosť. A na takéto výsledky nebol člen KTK Dukla Liptovský Mikuláš vôbec zvyknutý.

Na začiatku sezóny to zďaleka nevyzeralo pre Halčina až tak hrozivo. „Práve naopak. Jej úvod mi vyšiel veľmi dobre. Na domácich podujatiach sa mi darilo, bez problémov som sa nominoval do reprezentačného tímu a aj na testovacích pretekoch majstrovstiev sveta v Oklahoma City to vyzeralo so mnou veľmi nádejne. V USA som sa dostal v silnejšej konkurencii, ako zvykne bývať na podujatiach Svetového pohára, do finále, v ktorom som skončil ôsmy,“ skonštatoval Halčin.

Potom prišlo prvé kolo „sveťáku“ v slovinskom Tacene, ktoré bolo pre neho dosť nešťastné. Piatkový program, počas ktorého boli v akcii kajakári a kajakárky, totiž sprevádzal chaos s bránkovými tyčkami a následne tak množstvo opravných jázd mužov. Žiaľ, práve na tento fakt doplatil aj náš najskúsenejší kajakár, ktorý bol vyše hodiny v pozícii finalistu, ale nakoniec obsadil v kvalifikácii trináste, čiže prvé nepostupové miesto, keď od dvanásteho Butchera z Nového Zélandu ho delilo iba 43 stotín sekundy. „Tesne pred štartom mojej jazdy organizátori prerušili kvalifikáciu, pretože bránka číslo deväť mala veľmi nízko tyčky. Trvalo hádam desať minút, kým to opravili, takže som neodštartoval v práve najlepšej psychickej pohode. O to viac ma teší, že som v jazde nemal dotyk. Hneď po skončení kvalifikácie dostalo desať kajakárov možnosť ísť pre už spomínaný problém opravnú jazdu. Ja som bol najprv trinásty a po týchto opravách som už bol dvanásty, čiže ako posledný finalista. Následne odjazdili celú kvalifikáciu kajakárky a po jej skončení však prišli znovu na rad opravné jazdy kajakárov, keďže organizátori vyhoveli ďalším protestom. Tentoraz boli dôvodom nízke tyčky na ôsmej bránke... Šancu dostalo päť kajakárov, z ktorých ju Poliak Pasiut nevyužil, pretože už mal istú finálovú miestenku. Zvyšní štyria išli a jeho krajan, štyridsaťročný Popiela, ma na jeho už tretí pokus vyradil z pozície finalistu. Človek nevie, či sa má smiať, alebo plakať. Pravdu povediac, vo vodnom slalome som za tie dlhé roky zažil veľmi veľa, ale aby niekto išiel kvalifikačnú jazdu trikrát, to som ešte nevidel a verím, že to už ani nikdy neuvidím,“ povedal nám vtedy so smutným hlasom z Tacenu Martin, pre ktorého to bolo veľké sklamanie. Nemohol však ani len tušiť, že to bol zároveň jeho posledný výsledok v uplynulej sezóne, s ktorým mohol byť spokojný...

„Žiaľ, zvyšok už v mojom podaní nestál za nič. Majstrovstvá sveta v USA boli pre mňa špecifické v tom, že som v tom čase riešil aj určité záležitosti doma. Po nich som mal chvíľu voľno a následne som išiel na päťdňové sústredenie do Vaires-sur-Marne, kde sa začali problémy s mojou ľavou rukou, ktoré ma následne sprevádzali až do konca sezóny. O čo išlo? V lakti som zrazu začal mávať neskutočné bolesti, ktoré občas vyvrcholili až tak, že som nevládať ani udržať pádlo v ruke. Robili sme všetko možné, aby sa to zlepšilo, ale ani lekári nevedeli určiť príčinu, z čoho tie bolestí vznikali,“ pokračoval Halčin, ktorý sa tak ocitol v nepríjemnej situácii. Pred sebou mal ešte preteky, ktoré sa rátali aj do nominačného rebríčka na OH 2028 v Los Angeles a on nemohol ani len trénovať... „Pred finále seriálu Svetového pohára v La Seu d’Urgell som nebol v Španielsku ani raz na vode, aby som si boľavý lakeť čo najviac šetril. Odštartoval som až v kvalifikácii K1, z ktorej som síce postúpil do semifinále, ale na finále mi to už následne nevydalo. Trápil som sa nielen fyzicky, ale najmä psychicky, pretože mi nikto nevedel povedať, v čom je v mojom boľavom lakti problém. Nakoniec som odštartoval aj na európskom šampionáte v talianskej Ivrei, ale len v K1, pretože na kajak kros som si za daných okolností už netrúfol.“

Odvtedy už prešlo pár týždňov, ale Martin v súvislosti s jeho rukou nemá zatiaľ nič nové. „Stále je to v štádiu riešenia. Navyše, teraz som oddychoval, uvidíme, ako na tom bude môj ľavý lakeť, keď začnem s plným tréningom. Od novembra už chcem ísť znovu aj na vodu, až potom sa uvidí, či to pôjde konečne bez bolesti,“ hovorí Martin, ktorý je však stále optimista: „Či dáva pre mňa zmysel za daných okolností pokračovať v kariére? Aj ja som si už položil túto otázku, ale nechcel by som sa s ňou rozlúčiť takými výsledkami, aké som dosiahol v uplynulej sezóne. Dúfam, že mi to vyjde. Scenárov je viac, ale ja verím, že vyjde ten optimistický, v ktorom peniaze na prípravu dostanem za sezónu predtým, dobre sa pripravím na nominačné preteky, dostanem sa znovu do reprezentácie a v nej si na vrcholných podujatiach lepšími výsledkami napravím moju pošramotenú povesť z tohto roka.“

U Halčina je problém ešte aj v tom, že prakticky celú sezónu absolvoval bez trénera. „A vyzerá to tak, že takisto to bude aj naďalej. Tomáš Mráz mi síce pomôže aspoň v príprave na Slovensku, ale on nemá čas chodiť so mnou na zahraničné výjazdy. Zohnať za súčasných podmienok niekoho iného je takmer nemožné, a tak pôjdem znovu do toho sám. Takisto ako aj v tejto sezóne mi asi pomôžu tréneri iných našich pretekárov, inak to finančne vykryť neviem,“ vysvetlil nám svoju situáciu Mikulášan, ktorý na budúci rok v máji oslávi 36. narodeniny.

Pred začiatkom uplynulej sezóny sa stal aj skautom novoutvoreného „Dukla talent tímu“, a tak nás zaujímalo, čo je v ňom nové. „Žiaľ, riaditeľ Vojenského športového centra ho už zrušil. Je to škoda, pretože aj vodný slalom potrebuje, aby boli mladí nádejní pretekári sledovaní centrálne. Financovanie sa síce stoplo, ale zatiaľ to ide akýmsi samospádom ďalej. Našťastie, v tomto smere chce najnovšie nejako pomôcť aj vedenie sekcie divokých vôd Slovenskej kanoistiky. Verím, že solídne rozbehnutý projekt bude mať nakoniec dobré pokračovanie,“ hovorí Halčin, ktorý už rozmýšľa aj nad tým, kde absolvuje jarné sústredenie: „Presný program ešte neviem, ale v pláne mám pobyt v Prahe, Krakove a najmä vo francúzskom Pau. Chcel by som tam ísť aj spolu s kanoistom Maťom Beňušom a jeho trénerom Matúšom Hujsom, ktorí mi pomáhali už aj v uplynulej sezóne. Tam by som chcel stráviť minimálne štyri-päť týždňov.“

Vo Francúzsku by mal Halčin položiť hlavný základ k dobrej výkonnosti, na základe ktorej sa chce prebojovať do reprezentačného tímu. V hre bude v roku 2027 aj olympijská miestenka a v priebežnom nominačnom rebríčku je napriek slabým výsledkom na tom zo slovenských kajakárov zatiaľ najlepšie, ale až na 34. mieste. Myslí Martin aj na jej zisk? „Nie je to niečo, čo je môj jasný cieľ. Je pravda, že na olympijských hrách som ešte nikdy neštartoval, takže niekde vzadu v hlave to mám, ale ak by mi to nevyšlo, určite to nebudem brať ako katastrofu. Pre mňa bude teraz prvoradé, aby som ešte ukázal, že viem jazdiť. Pôjdem krok po kroku, z týždňa na týždeň a ak predsa len príde šanca uzavrieť moju kariéru štartom na olympiáde, tak sa pokúsim o ňu zabojovať všetkými desiatimi,“ dodal Martin Halčin.

JÁN JEŽÍK

HALČIN V PRETEKOCH SP 2026 V K1

TACEN     13.

PRAHA     31.

AUGSBURG  22.

VAIRES-SUR-MARNE    30.

LA SEU D’URGELL     24. KVALIFIKÁCIA, 30. SEMIFINÁLE 

HALČIN V TOMTO ROKU

l MAJSTROVSTVÁ SVETA: K1 44., KROS – ČASOVKA 35., VYRAĎOVACIE PRETEKY 21.

l MAJSTROVSTVÁ EURÓPY: K1 39.

l V KONEČNOM PORADÍ SP: K1 32., KROS – ČASOVKA 105., VYRAĎOVACIE PRETEKY 106.

l V PRIEBEŽNOM PORADÍ OLYMPIJSKEJ KVALIFIKÁCIE: K1 34., KROS 56.

Kajakár Martin Halčin verí, že nadchádzajúca sezóna bude pre neho oveľa lepšia, ako bola práve skončená.

FOTO CANOE.SK