MICHAL MARTIKÁN vybojoval pred 30 rokmi pre Slovensko prvú zlatú olympijskú medailu v ére samostatnosti

Olympijské hry v Atlante 1996 (19. 7. – 4. 8.) boli špecifické nielen tým, že sa konali sto rokov po Hrách I. olympiády v Aténach 1896, ale aj prvou účasťou Slovenska v ére samostatnosti v letnej edícii najväčšieho športového sviatku. Historicky prvú zlatú medailu pre našu krajinu vybojoval vodný slalomár Michal Martikán, ktorý 27. júla 1996 ovládol súťaž v C1 mužov na divokej vode. Mal len 17 rokov, 2 mesiace a 9 dní. V Atlante bol celkovo najmladší zlatý medailista v mužských individuálnych súťažiach.

l V pondelok uplynie 30 rokov od vašej zlatej jazdy v Atlante. Čo vám ako prvé prebleskne hlavou pri spomienke na tie preteky?

„V prvom rade samotné dianie na vode. Preteky si dokážem stále živo predstaviť. Ako keby sa udiali len nedávno. Potom to boli úžasné pozitívne emócie, ktoré vo mne pretrvávajú a zostanú mi po celý život.“

l Často vám už ľudia vo vašom okolí pripomínajú OH 1996?

„Áno, už sa to pred pár dňami začalo stupňovať. Zmienka na Atlantu padla viackrát, je to pekné. Podobné to bolo už pri desiatom či dvadsiatom výročí, mnohí si spomenuli aj vtedy.“

l Plánujete aj nejakú spomienkovú oslavu?

„Zatiaľ nie, no je možné, že sa k tomu ešte s blízkymi dostaneme. Hoci ja som nikdy nebol na veľké oslavy.“

NAKOPLO HO VÍŤAZSTVO VO SP

l Pamätáte si, s akými ambíciami ste pred 30 rokmi cestovali na svoje prvé olympijské hry, keď ste už boli bronzový z MS 1995 v Nottinghame?

„Na rieke Ocoee, kde bola aj olympijská trať, sa na jar 1996 konal prvý Svetový pohár a tie preteky som vyhral. Dodalo mi to veľkú sebadôveru a vedel som, že pokiaľ budem robiť všetko ako mám do posledného záberu, bude veľká šanca uspieť aj pod piatimi kruhmi. Neželal som si nič iné, len aby som sa naďalej pripravoval zodpovedne a potom v samotných pretekoch zotrval sústredený od štartu až do cieľa. To bolo všetko, čo som si hovoril a opakoval. Nerozmýšľal som však nad žiadnym konkrétnym umiestnením. Podstatná bola stopercentná príprava a potom na vode už len urobiť čo najmenej chýb.“

l Olympijská trať bola náročná, čo vám vždy vyhovovalo. Verili ste si o to viac?

„Áno, bola to skutočne krásna voda. V podstate to vyzeralo ako prírodná veľká rieka so všetkými možnými veľkými aj malými vlnami. Bolo to síce trošku upravené, no stále to malo charakter prírodnej vody. Skutočne skvelé a je len škoda, že sa také trate nejazdia naďalej aj teraz. Je to už oveľa jednoduchšie.“

l V druhej jazde, ktorou ste si vybojovali najcennejší kov, ste mali úžasný záver. V medzičasoch ste figurovali na piatej priečke. Bola to taktika?

„Veľký rozdiel v porovnaní s dnešným slalomom bol, že trať bola o minútu dlhšia, čo je dosť veľa. Dosahovali sme čas 150 sekúnd, teraz sa ide často do 90 sekúnd. Bolo potrebné si správne rozložiť sily, keďže voda bola náročná. Takticky bolo treba jazdu zvládnuť inak ako dnes, keď sa na jednoduchších tratiach dá ísť od začiatku v podstate naplno. V Atlante bolo potrebné využiť silu vody vo svoj prospech, technika hrala dôležitejšiu roku ako v súčasnosti. Postupne som pridával, čo bola naša filozofia spolu s mojím otcom  a zároveň trénerom, hlavne v závere. Ten bol technicky najnáročnejší, boli tam najväčšie vlny. Bolo potrebné tam ísť čo najtesnejšie okolo bránok. Sily som si rozložil podľa nastaveného plánu a vyšlo nám to. Samozrejme, potrebný bol aj kus športového šťastia. V ten deň sa všetko stretlo v môj prospech.“

l Pozriete si niekedy záznam zlatej jazdy na internete?

„Viem, že na youtube sa dá nájsť, ale nevraciam sa k nej často. Občas pri nejakej príležitosti som ju videl, vždy sa mi vynorili krásne emócie.“

OBHAJCA SA UŽ VIDEL ZLATÝ

l V prvej jazde bol najrýchlejší Čech Lukáš Pollert, obhajca zlata z Barcelony. Pamätáte si, čo vám povedal?

„Už nie, no bol prekvapený, že sa mi druhá jazda tak vydarila. Ako som povedal, bolo to aj so šťastím, pretože nás delilo len 14 stotín sekundy. Išlo sa vtedy na dve jazdy a počítala sa lepšia. Keď som prišiel do cieľa a predbehol som ho, bol ďalší na rade a mohol sa ešte zlepšiť. Bol však už rozhodený a navyše si v predstihu myslel, že je olympijský víťaz, čo spomínal už po prvej jazde. Druhú však už tak dobre nezvládol.“

l Aké boli oslavy v dejisku OH?

„Pre mňa bolo všetko v prvom rade veľké prekvapenie. Niekedy som ani nevedel, čo sa deje, ale bolo to milé. Užil som si to, hoci alkohol som nikdy nepil a zrejme ani nebudem.“

l A príchod domov?

„V Liptovskom Mikuláši boli krásne oslavy na námestí, ktoré mne a tiež Gabriele Broskovej, ktorá skončila v K1 piata, pripravili. Parádne sme si to užili aj v klube.“

l Stali ste sa prvým zlatým olympionikom v ére samostatnosti našej republiky. Čo pre vás tento honor znamená?

„Uvedomujem si, že je to veľké šťastie. Samozrejme skutočnosť, že som bol prvý, je vzácna, no bolo to len o načasovaní a potrebnej dávke šťastia, že to vyšlo práve mňa.“

l Atlanta však bol len jeden z prvých krokov vo vašej úspešnej kariére, počas ktorej ste štartovali na piatich OH a z každých ste sa vrátili s medailou (2-2-1). Vážite si práve prvú najviac?

„Ak by som bral do úvahy zážitky a emócie, tak zrejme áno. Bolo to fantastické. Potom sa mi podarilo byť opäť prvý v Aténach 2004, ale zo zlatej medaily som sa tešil len 15 minút, kým mi nepripísali dotyk s bránkou. Keď sa mi už definitívne podarilo zopakovať zlatú jazdu na náročnej trati v Pekingu 2008, bolo to veľké zadosťučinenie. Po športovej stránke to bolo výrazne porovnateľné s Atlantou. Bol som kvalitne pripravený, jazdy som mal pod kontrolou. Trať v Pekingu mi vyhovovala a tiež som sa tešil, že sa tam zlaté medaily podarilo získať aj kajakárke Elene Kaliskej a v C2 bratom Hochschornerovcom. Boli to skvelé olympijské hry pre náš šport. Emócie v Atlante však prevyšovali.“

l Špecifické bolo Sydney, kde ste boli až dvaja Slováci na stupňoch víťazov v C1 spolu s Jurajom Minčíkom. Aký bol pocit byť na pódiu s krajanom?

„Skvelý. Potvrdili sme, že v tom období Slovensko patrilo medzi svetovú špičku vo viacerých kategóriách. Viacerí z nás siahali na cenné kovy.“

l Aké boli OH v Atlante z vášho pohľadu organizačne?

„Olympijské hry predstavujú najväčší športový sviatok na svete a na všetkých, kde som štartoval, som to tak aj cítil. Organizátori si vždy dali záležať. Samozrejme, niekde bolo niečo krajšie, niekde zase iné. Náš areál bol situovaný mimo olympijskej dediny aj hlavného dejiska, od Atlanty sme boli približne tri hodiny cesty autom. Napriek tomu bola atmosféra počas pretekov úžasná a zažili sme niečo, na čo sa nezabúda. Zásluhou množstva divákov, ktorí nám priali, mi zostali skvelé zážitky.“

ODHODLANÝ POKRAČOVAŤ

l Vlani ste boli desiaty na MS, postúpili ste do finále aj na ME. Čomu vďačíte za svoju športovú dlhovekosť?

„Samotný vodný slalom predstavuje športové odvetvie, v ktorom sa dá jazdiť na vrcholnej úrovni pomerne dlho. Okrem fyzických parametrov, ktoré športovec musí mať veľmi dobré, je to technicky vysoko náročný šport, čo umožňuje súťažiť aj vekovo starším, pokiaľ dokážu využívať vodu vo svoj prospech. Keď sa k tomu pridá správna technika jazdy, o čo sa snažím čo najviac aj ja, tak je to možné. Už keď som začínal a bol som tretí na MS 1995, titul získal vtedy 36-ročný David Hearn z USA. Bol o 20 rokov starší než ja a vedel som si predstaviť, že v slalome môžeme úspešne súťažiť vrcholovo dlhodobo, čo tvrdím stále. Samozrejme, je to aj o poctivom tréningu a regenerácii. Bez toho to nejde.“

l Vážnejšie zranenia sa vám vyhýbali?

„Pár drobných bolo, ale našťastie žiadne vážne, pre ktoré by som dlhodobo nemohol pádlovať. Vždy som sa dokázal vrátiť pomerne rýchlo.“

l Tento rok vám nevyšiel boj o miestenku v reprezentácii. Čo vy a OH 2028 v Los Angeles?

„Moja kariéra už nebude trvať dlho, stačí sa len pozrieť do občianskeho preukazu, koľko mám rokov... Aj napriek tomu, že by som chcel jazdiť ešte dlho, zrejme to nebude možné na úrovni, aby som bol spokojný. Napriek tomu si myslím, že ešte nejaký čas sa tomu budem venovať naplno a budem sa snažiť o čo najlepšie jazdy. Pokúsim sa tiež prebojovať na najdôležitejšie podujatia. Uvidíme, no veľmi rád by som ešte pokračoval a stále je možnosť dostať sa aj na olympiádu, hoci tento rok mi to nevyšlo. Urobím pre to všetko, čo budem môcť.“

MARIÁN RAGULA, denník Šport

27.

júla 1996 vybojoval Michal Martikán prvú zlatú olympijskú medailu pre Slovensko v ére samostatnosti.

17

rokov, 2 mesiace a 9 dní mal Martikán v deň pretekov.

14

stotín sekundy mal náskok pred strieborným Čechom Lukášom Pollertom.

KTO JE MICHAL MARTIKÁN

l NARODENÝ: 18. mája 1979 v Liptovskom Mikuláši

l KATEGÓRIA: kanoista

l STAV: ženatý, s manželkou Lenkou majú dcéry Tamaru a Emmu

l KLUB: člen Vojenského športového centra Dukla Banská Bystrica a KTK Dukla Liptovský Mikuláš

l TRÉNER: trénuje pod vedením svojho otca Jozefa Martikána

ČO DOKÁZAL MARTIKÁN

l Päťkrát štartoval na olympijských hrách a zakaždým si vybojoval medailu (2 – 2 – 1).

l Na majstrovstvách sveta štartoval osemnásťkrát a prvý raz až vlani v Penrithe (10. v C1 a 9. v 3xC1) nezískal ani jeden cenný kov, celkovo ich má 23 (15 – 3 – 5), z toho v C1 11 (4 – 3 – 4).

Na majstrovstvách Európy si vybojoval 25 cenných kovov (15 – 6 – 4), z toho v C1 9 (4 – 4 – 1).

l Z OH, MS a ME má spolu 53 medailí (32 – 12 – 9).

Päťkrát sa stal celkovým víťazom seriálu Svetového pohára (1998, 2000, 2001, 2006 a 2014), dvakrát bol druhý (1999 a 2003) a dva razy tretí (1996, 2019).

l Na stupňoch víťazov v pretekoch Svetového pohára stál 42-krát (20 – 8 – 14).

Na OH, MS, ME a v pretekoch SP bol v prvej trojke 95-krát (52 – 20 – 23).

l Na majstrovstvách Slovenska bol v C1 17-krát v prvej trojke (10 – 5 – 2).

l V top 10 slovenskej ankety Športovec roka bol v rokoch 1995 – 2009 pätnásťkrát za sebou: štyri razy v nej zvíťazil (1996, 1997, 2007, 2008), dvakrát bol druhý (1995 a 2003), dvakrát tretí (2000 a 2004), dvakrát štvrtý (2001 a 2009), dvakrát šiesty (1998 a 2006), dvakrát siedmy (2002 a 2005), raz deviaty (1999) a v roku 2012 bol v prvej desiatke po dvojročnej pauze rekordný 16. raz, keď skončil piaty.

Historický moment slovenského športu. Michal Martikán na krku s prvou zlatou olympijskou medailou od vzniku samostatnej republiky. Čech Lukáš Pollert (vľavo) akoby neveril, že ho zdolal len sedemnásťročný vodný slalomár z Liptovského Mikuláša.

FOTO JÁN SÚKUP

PRVÝ BOL GÖNCI

Premiérový cenný kov pre Slovensko na OH získal Jozef Gönci. Na strelnici vo Wolf Creeku skončil v ľubovoľnej malokalibrovke 60 poležiačky bronzový. Vo finále zaznamenal slovenský rekord 701,9 b. „Celý čas som netušil, ako stojím vo výsledkoch. Dohoda s trénerom Antonom Beľákom znela nerozptyľovať sa. Vo finále som znervóznel až po poslednom výstrele,“ citoval portál olympic.sk Gönciho. V ľubovoľnej malokalibrovke 3x40, čo bola jeho obľúbená disciplína, skončil v Atlante piaty.

STRIEBRO V POSLEDNÝ DEŇ

Medailovú zbierku Slovákov uzavrel Slavomír Kňazovický 4. augusta 1996, v posledný deň OH. Na Lanierskom jazere sa tešil zo striebra v súťaži singlkanoistov na 500 m. Vo finále začal výborne, do 300 metrov viedol. Potom sa pred neho dostal Čech Martin Doktor, ktorý aj zvíťazil. Pri poslednom zábere Kňazovický vrhol loď do cieľa, vypadol z lode, no odsunul Maďara Imreho Pulaia na tretiu priečku. „Medaila veľmi bolela, každý to videl. Keď mi zostávalo posledných vari pätnásť metrov, povedal som si, že musím v správnom okamihu zo všetkých síl ,vykopnúť´ loď do cieľa. Bolo mi jedno, či niečo v lodi rozbijem, alebo či sa vykúpem. Vedel som len, že do záveru musím vložiť všetko. A tak aj bolo,“ hovoril po pretekoch Kňazovický.