Slovenská kanoistika si uctila svojich najúspešnejších športovcov na Vyhlásení výsledkov ankety Kanoista roka 2022 vo Vodárenskom múzeu v Bratislave. Na divokej vode dominoval kanoista Alexander Slafkovský a po dlhoročnej mužskej nadvláde sa na hladkej vode presadila kajakárka Bianka Sidová. Najúspešnejší slovenský olympijský šport potvrdil aj v roku 2022 výnimočné výsledky na seniorskej pôde a zároveň žal tituly na mládežníckych a juniorských šampionátoch. Na hladkej vode sa okrem tradičných úspechov v mužských kategóriách presadili aj ženy. Slovenská vlajková loď K4 muži v zložení Samuel Baláž, Denis Myšák, Csaba Zalka a Adam Botek potvrdila miesto v svetovej elite štvrtým miestom na majstrovstvách sveta v kanadskom Halifaxe a striebrom na multi-športových Majstrovstvách Európy v Mníchove. Na tom istom podujatí v „káštvorke“ prekvapili ženy, ktoré dopádlovali vo finále na 5.mieste. Dievčatám sa darilo ako v juniorských, tak aj v kategóriách do 23 rokov i u seniorov na majstrovstvách sveta i Európy. Zažiarila najmä kajakárka Bianka Sidová  v singlových i v deblových disciplínach, keď sa na majstrovstvách sveta juniorov v maďarskom Szegede stala najúspešnejšou športovkyňou. K titulu juniorskej majsterky sveta na kilometrovej trati pridala striebro na 500 metrov a spolu s Rékou Bugárovou získala ďalšie striebro na 200 metrovej trati.

NAJÚSPEŠNEJŠÍ KANOISTA ROKA 2022 – VÝSLEDKY SEKCIE HLADKÝCH VÔD

ŠPORTOVEC ROKA – RÝCHLOSTNÁ KANOISTIKA: Bianka Sidová – 1. miesto K1 1000 m, 2. miesto K1 500 m, 2. miesto K2 200 m s Rékou Bugárovou na MSJ v Szegede (Maďarsko)

KAJAKÁR ROKA - RÝCHLOSTNÁ KANOISTIKA: Denis Myšák - 2. miesto K4 500m ME v Mníchove (Nemecko), 4. miesto K4 500 m na MS v Halifaxe (Kanada)

KAJAKÁRKA ROKA – RÝCHLOSTNÁ KANOISTIKA: Lisa Maria Gamsjäger – 3. miesto K1 500 m na ME do 23 rokov v Belehrade (Srbsko), 5. miesto K4 500 m ME v Mníchove (Nemecko)

KANOISTA ROKA – RÝCHLOSTNÁ KANOISTIKA: Matej Rusnák – MS v Halifaxe (Canada): 9. miesto K1 muži 5000 m, 13. miesto C1 muži 500 m, 14. miesto C1 muži 1000 m, 9.miesto C1 1000 m na ME v Mníchove (Nemecko)

KANOISTKA ROKA – RÝCHLOSTNÁ KANOISTIKA: Laura Öri - 10. miesto C1 na MEJ v Belehrade (Srbsko), 3. miesto C1 200m na Súťaži olympijských nádejí v Bratislave

JUNIOR/KA ROKA – RÝCHLOSTNÁ KANOISTIKA: Bianka Sidová – 1. miesto K1 na 1000 m na MSJ, 2. miesto K1 500 m MSJ, 2. miesto K2 200 m MSJ s Rékou Bugár v Szegede (Maďarsko).

TRÉNER ROKA – RÝCHLOSTNÁ KANOISTIKA: Andrej Wiebauer – osobný tréner Denisa Myšáka, Samuela Baláža a Csaba Zalku a tréner K4 spolu s Petrom Likérom

TRÉNER MLÁDEŽE – RÝCHLOSTNÁ KANOISTIKA: Eugen Honti - tréner Bianky Sidovej 

VÝKON ROKA – RÝCHLOSTNÁ KANOISTIKA: 2. miesto K4 muži (Samuel Baláž, Denis Myšák, Csaba Zalka a Adam Botek ) 500m na multi-športových Majstrovstvách Európy v Mníchove (Nemecko)

ROZHODCA ROKA - RÝCHLOSTNÁ KANOISTIKA:  Martin Bielik

SIEŇ SLÁVY - RÝCHLOSTNÁ KANOISTIKA:

Attila Szabó

Narodil sa 19.2.1966 v Komárne a je odchovancom Kajak & kanoe klub Komárno. Jeden z najúspešnejších pretekárov v histórii slovenskej i česko-slovenskej rýchlostnej kanoistiky. Na majstrovstvách sveta získal štyri medaily, prvé cenné kovy priviezol z MS 1987 v Duisburgu. V roku 1989 v Plovdive získal titul majstra sveta na 10 kilometrovej trati, v tom istom roku bol vyhlásený za najlepšieho športovca Československa. Szabó získal prvú medailu pre slovenskú kanoistiku v ére samostatnosti.

Zúčastnil sa troch olympiád, debutoval na OH 1988 v Soule, kde sa ako jediný zo všetkých účastníkov kanoistických súťaží prebojoval do dvoch finále, na 500 aj 1 000 metrov. Najlepšie umiestnenie dosiahol v Barcelone 1992, kde obsadil štvrté miesto ako člen štvorkajaku na 1 000 metrov.

Najlepšie výsledky: Trojnásobný olympionik (1988, 1992, 1996), 1. miesto MS Plovdiv  1989 K1 10km, 2. miesto MS Duisburg  1987 K1 500m, 3. miesto MS Duisburg  1987 K1 10km, 3. miesto MS Kodaň  1993 K1 10km

CENA ZA CELOŽIVOTNÝ PRÍNOS – RÝCHLOSTNÁ KANOISTIKA:

István Székely

V roku 1966 sa zaslúžil o vznik kanoistického klubu šamorínsky učiteľ telesnej výchovy István Székely (1934). Rodák z Gemeru sa venoval gymnastike. V septembri 1956 mu bolo odporučené, že by sa mal odteraz venovať pedagogike a musel opustiť hlavné mesto. Vzal so sebou svoj kajak, ktorý Šamorínčania nazývali aj Mandolínou, či Sondolínou, pretože jeho skutočný názov v tom čase ešte nikto nepoužíval. Pista - báči, ktorý dovtedy videl toto mesto len z Dunaja považoval osídlenie len za akúsi dedinu a až po príchode zistil, že sa mesto nazýva Šamorín. Z jeho rúk vzišlo veľa športovcov, ktorí patrili a niektorí ešte dodnes patria, k špičke reprezentácie v rýchlostnej kanoistike. Dodnes je stále aktívnym členom kanoistického klubu. Počas uplynulých piatich desaťročí vychoval množstvo skvelých pretekárov, účastníkov olympiád a ďalších vrcholných podujatí. V roku 2016 bol ocenený mestom Šamorín cenou Pro Urbe za svoj prínos o športový rozvoj mesta, jeho propagáciu doma a v zahraničí. Málokto vie, že je členom čestného výboru Svetovej federácie jogy.

Ľubor Štark (in memoriam)

Ľubora Štarka (26. januára 1953, Nitra – 9. mája 2022, Bratislava) priviedol k vode ešte v útlom veku jeho otec, bývalý reprezentant Československa. Športovú kariéru začínal v klube Dunajčík Bratislava a po skončení základnej školy prišiel do Slávie UK Bratislava, ktorej zostal verný s výnimkou ročnej vojenčiny v Dukle Trenčín. Trénoval na Karloveskej zátoke pod vedením Ladislava Čepčianskeho a jeho kajakárskymi kolegami boli Ľubomír Kadnár, Pavel Blaho, Miroslav Haviar, či Jindřich Wybraniec. Premiéru na vrcholnom podujatí si Ľubor Štark odkrútil ako dvadsaťročný na MS 1973 v Tampere. O dva roky neskôr na MS v Belehrade prispel k štvrtému miestu štafety kajakárov ČSSR na 4x500 m – práve vtedy bola táto disciplína v programe svetových šampionátov naposledy. Na olympijských hrách 1976 v kajaku jednotlivcov na 1000 m obsadil vo finále deviate miesto. Po olympiáde Ľubor Štark s červeným diplomom absolvoval štúdium na Strojníckej fakulte SVŠT v Bratislave. Po niekoľkoročnej prestávke sa k rýchlostnej kanoistike vrátil ako funkcionár a rozhodca. Zo svojho obľúbeného športu sa prepracoval aj do olympijských štruktúr. Najskôr bol zástupcom Slovenského zväzu rýchlostnej kanoistiky v pléne Slovenského olympijského a športového výboru (SOŠV). Tri funkčné obdobia od novembra 2004 do obdobia po olympijských hrách 2016 v Riu de Janeiro  bol členom výkonného výboru SOŠV.