Už vyše roka čo začala vojna, našla útočisko na Slovensku aj vďaka pomoci Marcela Vajdu Inna Osypenko-Radomska, bývalá ukrajinská rýchlostná kajakárka, viacnásobná olympijská medailistka. A tak sme ju vyspovedali.

Taká obligátna otázka na úvod, ako si sa dostala ku kanoistike?

„Narodila som sa v dedinke, kde tiekla rieka a tu všetky deti chodili na kanoistiku. Keď sa ma ako šesťročnej pýtali čím budem, tak už vtedy som vedela, že kajakárkou. Do lodenice ma vzal prvýkrát môj bratranec keď som mala 7 rokov. Prišiel k nám domov raz po škole a keď odchádzal, tak som sa ho spýtala, že kam ide. Povedal, že na tréning. Tak som sa k nemu pridala a odvtedy som chodila na kanoistiku. Aktívne som sa nakoniec venovala kanoistke až do roku 2016.“

Z vášho klubu bolo veľa úspešných rýchlostných kajakárov či kajakárok?

„Nie, iba ja. Bola to malá dedina. Do určitého veku sa deti venovali kanoistike, ale potom sa začali venovať iným záujmom, mali iný život. Keď som mala 14, tak som odišla do Kyjeva, kde som mohla naďalej trénovať aj študovať. Najskôr na športovej strednej škole a následne na vysokej škole trénerstvo. Už v 14 rokoch som sa dostala do národného tímu, kde som trénovala a pretekala popri 16-17 ročných dievčatách vďaka tomu, že som bola veľmi silná.“

Prvú olympiádu si absolvovala v Sydney v roku 2000. Aké to bolo?

„Vtedy som mala 17 rokov. Mňa a ešte jedného kajakára z Nemecka vyhlásili za najmladších účastníkov v kanoistike na tejto olympiáde. Bolo to náročné. Nie sú majstrovstvá sveta ani Európy. Je tu neskutočný stres, množstvo emócií.“

Nasledovala olympiáda v Aténach v 2004 a tu si už získala svoju prvú medailu, bronz v K4. Motivovala ťa táto medaila k štartom v singlových disciplínach?

„Už od mala som túžila dosahovať výsledky v individuálnych disciplínach. Nikdy som netrénovala s dievčatami, vždy len s chalanmi. Keď človek trénuje sám, je to iné ako v tíme. Keď je sám, určuje pravidlá podľa seba, v tíme musí rešpektovať trénera a prispôsobiť sa aj ostatným pretekárom. Po olympiáde v Aténach v 2004 som povedala trénerovi, že ja nechcem jazdiť debla ani K4, že sa chcem naplno venovať singlovým disciplínam. Našťastie súhlasili. Medzitým som otehotnela a v septembri 2006 sa mi narodila dcéra Uljana. Tehotenstvo som mala veľmi ťažké, nemohla som športovať. Ale už 10 dní po pôrode som sedela v lodi. Čakala ma totiž náročná sezóna, kde bolo treba vyjazdiť olympijskú miestenku. Na jar sme mali domácu kvalifikáciu. Mala som 6 mesiacov na prípravu z ničoho do najlepšej formy. Z domácej kvalifikácie sa mi podarilo nominovať sa na majstrovstvá sveta v Duisburgu, kde sa vyjazďovali miestenky na olympiádu v Pekingu. Pokračovala som v príprave na svet. So slzami som vstávala na tréningy, všetko ma bolelo, bolo to neskutočne ťažké obdobie. Zvažovala som, že sa vzdám miestenky na svet a vykašlem sa na kanoistiku. Ani som si nevedela predstaviť, že by som nevyjazdila miestenku na olympiádu. Ale pomaličky pomaličky som ďalej trénovala a pripravovala sa a na svete v Duisburgu som nakoniec skončila dvakrát štvrtá. Keď som prišla do cieľa, šťastná som bežala za mužom a v tej eufórií som povedala, že keď som teraz štvrtá, tak môžem byť nie prvá, ale snáď druhá či tretia. Keď som šla do Pekingu, vedela som, že zlato bude nereálne, ale možno by sa mi mohlo podariť získať bronz. Mala som silnú konkurenciu v Katalin Kovács z Maďarska, ktorá o d roku 2004 po Peking vyhrala snáď všetko čo sa dalo. Ešte na štarte v blokoch som neverila, že by som mohla získať zlato. Ani v cieli som tomu stále nevedela uveriť, čo sa stalo, že som získala zlato. Keď som sa vrátila domov na Ukrajinu, stále som si nebola vedomá toho čo sa mi podarilo dosiahnuť. Až keď ma prišlo ma vítať neskutočne veľa kamarátov a celá rodina som si to uvedomila, podarilo mi dokázať niečo pre mňa nereálne.“

A toto bol iba začiatok, nasledovala ďalšia olympiáda, tentoraz v Londýne.

„Dlhú dobu som mala iba jedného trénera, toho ktorý ma naučil pádlovať, sedieť v kajaku. Ten sa ale musel po čase vrátiť za rodinou do Ruska. Mali sme šťastie, že sme ho mali, položil základy kanoistiky v našej dedine. No keď sa lúčil, tak hľadal pre mňa trénera, ktorý by ma viedol ďalej. Nechcel, aby som skončila bez trénera, lebo videl vo mne veľký potenciál. Tak som teda získala ďalšieho trénera, s ktorým som trénovala počas strednej školy, vysokej školy, vlastne až do 2008. No už v Pekingu sme však mali veľa konfliktov. Tím, že ma mal od mladého veku a ja som medzitým dospela, stále sa správal ku mne ako k malému dieťaťu. Nechcel pochopiť, že už som žena, ktorá má vlastné dieťa. Už keď som šla na olympiádu do Pekingu, vravela som manželovi, že už dlhšie s týmto trénerom nebudem môcť trénovať. Mala som z neho psychické i emocionálne problémy. Keď opadla eufória a radosť zo zlata v Pekingu, odpočinula som si dva tri mesiace. A vtedy som mala s manželom vážny rozhovor. Od 2005 som s ním stále bola. Absolvoval so mnou všetky sústredenia, preteky, mala som ho v realizačnom tíme. Povedal mi, že nechce, aby som skončila, pretože vo mne vidí veľký potenciál, že mám na to, pokračovať ďalej. Lenže som bola bez trénera. Tak sme sa dohodli, že to vyskúšam s ním, že môj muž bude aj môj tréner. Prvý tréning bol katastrofa. On bol na motoráku, ja na kajaku. Hneď sme sa povadili, všetko bolo zlé. Povedal mi, že to nebude fungovať. Ale vo mne opäť ožila pretekárka, bola som plná adrenalínu. Vravím, ako že nie, ja musím pretekať! Porozprávali sme sa našťastie ešte raz. Povedal mi, že si musím zalepiť ústa a nechať jeho, aby ma viedol. Ak mu budem kibicovať, tak skončí s trénovaním. Tréningy s mojim mužom boli úplne iné ako som bola zvyknutá. Predtým som trénovala veľa, na objemy, až dokiaľ som vládala. Tu ma môj muž sledoval, ako mi to ide, ako sa cítim, ako reagujem. Takže tréningy boli rozdielne, netrvali nezmyselne dlho, ale tak aby boli efektívne. Začali sme spolu trénovať v zime, ale netrvalo to dlho, lebo som si zranila koleno a museli mi ho zoperovať. Pol roka v roku 2009 som nemohla poriadne trénovať, chodila som s opornou paličkou. Potom som začala trénovať v tíme, vyštartovala som debla i K4 na majstrovstvách sveta v Kanade. Pre dievčatá, ktoré so mnou sedeli v lodi to bola veľká skúsenosť sedieť v lodi s olympijskou medailistkou. Nasledovali majstrovstvá sveta v Poľsku. Mala som zlatú medailu z olympiády, ale chýbalo mi ešte zlato z majstrovstiev sveta. V Poznani som skončila zlatá na 500m a strieborná na 200m. V 2011 som získala dve striebra z 500m aj 200m a vyjazdila som miestenku na olympiádu v Londýne. Do Londýna som šla s tým, že zlato už mám, bronz tiež, tak mojím cieľom bol zisk dvoch medailí. Bolo mi jedno akých, ale dvoch. 200m a 500m sú dve úplne iné disciplíny, na ktoré sa športovci pripravujú rôznymi spôsobmi. Všetky pretekárky sme vyštartovali v oboch disciplínach, ale iba mne sa podarilo získať medailu v oboch. Domov som šla s dvoma striebrami. Často som dostala otázku, či som sa nemala sústrediť iba na jednu disciplínu a tam byť zlatá, ale na to som odpovedala, že zlato už mám. Takto som dokázala získať dve medaily na jednej olympiáde.“

Ale tu ešte tvoja medailová zbierka nekončí.

„Po olympiáde som chcela mať ďalšie dieťa. Netrénovala som už toľko ako kedysi. Nastalo obdobie, kedy so mnou v mojom klube chceli trénovať aj ďalšie dievčatá. Najskôr som mala jednu spraingpartnerku, ale postupne sa nám začali ozývať ďalší tréneri, aby sme vzali do nášho tímu ďalšie dievčatá. V 2014 už sme mali štyri dievčatá, ktorým sme sa venovali. A vtedy sme sa aj s manželom porozprávali, že čo ďalej. A muž hovorí, že veď olympiáda je tu za 2 roky, tak že to ešte potiahneme ďalej. Lenže ministerstvo školstva, ktoré financuje športovcov a ich prípravu, povedalo, že som už stará, aby som šla na ďalšiu olympiádu a odmietli mi ďalej financovať moju prípravu. Hľadala som ešte spôsob, kto by mi vedel na Ukrajine pomôcť, ale nepodarilo sa mi to. V Londýne som sa zoznámila s Azerjadžanským prezidentom kanoistickej federácie, ktorý ma oslovil, či by som nechcela reprezentovať jeho krajinu. Vtedy som mu povedala, že ja som patriotka a budem až do konca kariéry štartovať za Ukrajinu. Ja som ešte chcela pokračovať, nechcela som skončiť iba preto, lebo mi to niekto prikázal. Manžel teda zavolal do Azerbajdžanu, či ešte platí ich ponuka. S touto ponukou od Azerbajdžanu som sa ešte raz opýtala nášho zväzu, či ma chcú alebo môžem prestúpiť. Zase mi zopakovali, že už som pre nich stará a podpísali mi prestup. Pre Azerbajdžan som nakoniec v Riu získala ďalšiu olympijské medailu, tentoraz bronzovú na 500m.“

Ktorú olympijskú medailu si najviac vážiš?

„Olympiáda, to sú 4 roky. Nie je to iba samotná olympiáda, ale sú to spomienky aj na tie roky prípravy a cesty na olympiádu. Ako na Everest, tam sa tiež nedostaneš bez prípravy. Pre olympijského športovca je olympiáda Everest. Každá medaila sú štyri roky žitia. Celý čas iba trénuješ, trénuješ a pretekáš, obetuješ sa tomu športu všetko, nemáš čas na nič iné. Keď sme v 2004 stáli na stupni na víťazov s bronzovými medailami, cítili sme sa tak, ako by sme vyhrali. Bola to obrovská radosť. Z každej medaily mám radosť, ale predsa, zlato je zlato.“

Ako si dokázala skĺbiť materstvo a trénovanie?

„Keď som otehotnela, tak sme si s mužom sadli, že čo s nami. Môj muž je vodný slalomár, obaja sme športovci. Zhodli sme sa na tom, že ja mám väčšiu perspektívu, keďže u nás nie je divoká voda, ako u vás Čunovo. U nás bola divoká voda iba týždeň v roku, keď sa topili Karpaty. Keď prišili s tímom na preteky alebo sústredenie do Európy na slalomársku vodu, tak mali pocit, že ich hodili do práčky. Takže  povedal, že on skončí, bude sa venovať bábätku a ja som sa mohla venovať športu. Okrem manžela mi pomáhala manželova babka i moja mama. Mali sme šťastie, že nám rodina mohla pomôcť a cestovali s nami keď bolo treba.“

Keď si skončila s pretekaním, čomu si sa venovala?

„Trénovala som dievčatá vo veku 18-20 ročné. Mojim dievčatám sa podarilo získať bronzové medaily v K2 na majstrovstvách Európy U23. V Riu na olympiáde boli dvakrát štvrté. V K2 a K4. Tu na Slovensku som dostala ponuku na trénovanie malých detí v Dunajčíku. Musela som si vziať čas na premyslenie, lebo viem ako trénovať „veľké“ deti, ale nikdy som netrénovala malé deti. Zavolala som manželovi, že som dostala z klubu takúto ponuku. On ma hneď podporil, aby som to skúsila. Tak som sa nechala nahovoriť. Je to iné, ale zábavné. Niekedy je to náročné. Zatiaľ sa pripravujeme v lodenici na suchu.  Pridalo sa k nám veľa detí. Je to iné trénovať s deťmi, často nepočúvajú a prekrikujú sa. Učím sa s nimi robiť poriadky, naučiť ich disciplíne. Teraz prichádza teplo, tak sa teším, keď začneme trénovať na vode.“

Pretekáš aspoň rekreačne?

„Málo, ale po troške. Rýchlostnú kanoistiku nie. Ale minulý rok som vyštartovala na Krumlovskom maratóne a tento víkend vyštartujem na morskom kajaku na 100km maratóne v Estónsku. Som zvedavá aké to bude.“

A tvoje deti tiež venujú kanoistike?

Uljana nie. Robila 3 roky horské bicykle. Ale potom sa zranila, zhodil ju iný pretekár. A už nechcela viac pretekať. A Boris má 5 rokov, má svoj detský kajak, tak z neho možno ešte bude kajakár :)“