DIALÓG NA VÍKEND s RÓBERTOM ERBANOM, jubilujúcim majstrom sveta i Európy v rýchlostnej kanoistike (50)

V počte účastí na sviatkoch pod piatimi kruhmi patrí medzi „najbohatších“ slovenských športovcov. Kajakár Róbert Erban, ktorý dnes oslavuje päťdesiatku, súťažil na hladkej vode na štyroch olympijských hrách; postupne v Barcelone, Atlante, Sydney a v Aténach.

- Dvakrát ste na olympiáde skončili so štvorkajakom na štvrtom mieste. Sú priečky za medailistami naozaj veľmi smutné?

„V Barcelone 1992 a ešte aj nejaký čas po olympiáde som to naozaj tak vnímal. Chvíľu po dojazde do cieľa figurovala naša loď na výsledkovej tabuli na treťom mieste. Aj sme sa z toho úspechu tešili. Lenže vtedy ešte nebola taká technika ako dnes, šlo iba o neoficiálne výsledky. Keď nás definitívne odsunuli na štvrté miesto a ktosi povedal, že sme na tej kilometrovej trati prehrali len o trinásť centimetrov, prežíval som extrémne sklamanie.“

- Ako sa u vás prejavovalo?

„Bol som mladý dvadsaťročný chalan, ale myslel som si, že sa mi zrútil svet. Po návrate domov do Piešťan som tri mesiace nebol schopný vôbec zájsť do lodenice. Na kanoistiku som nemal vôbec chuť, chcel som s ňou skončiť. Priamo v Španielsku som bol veľmi smutný aj za skúsenejšieho Attilu Szabóa, ktorý bol už majster sveta v K1, a takto tesne mu ušla navždy olympijská medaila. A všetci štyria, teda ešte i Jožo Turza a Ďuro Kadnár, sme prišli aj o lukratívnu odmenu.“

- Čo ste mali sľúbené za medailu?

„Medzi sponzormi našej poslednej spoločnej československej výpravy bola aj firma Škoda. Práve v tom čase dala do obehu autá favorit, ktoré boli hitom tých rokov. Všetci medailisti mali dostať favoritku. Žiaľ, tak tesne sme o také nové autá prišli...“

- Rovnako „tragicky“ ste vnímali aj ďalšie štvrté miesto v K4 na olympiáde v Sydney 2000?

„Na toto odpoviem trochu zoširoka. Niekedy sa mi zdá, že mám za sebou celkom úspešnú kariéru, inokedy si hovorím, že som mohol dosiahnuť viac. Tá nespokojnosť sa viaže práve k tým dvom štvrtým miestam na OH. Rád by som ich vymenil za jeden olympijský bronz. To je jednoznačné! Ak sa však vrátim iba do Sydney, tak tam som už neprežíval také sklamanie ako v Barcelone. Bol som o osem rokov starší i skúsenejší, okrem mňa boli v lodi mladíci Rišo Riszdorfer, Ďuro Tarr a Erik Vlček, naše očakávania neboli veľké. O poradí už nerozhodoval žiadny ,fotofiniš’, jasne sme skončili štvrtí, čo bol pre nás pekný výsledok.“

- Predtým v Atlante 1996 a potom aj v Aténach 2004 ste súťažili iba sám v K1. Ako hodnotíte tieto vaše olympijské vystúpenia?

„V roku 1993 som na MS v Kodani skončil v K1 na kilometri na peknom 6. mieste, a predsa som sa na olympiádu v Atlante dostal iba vďaka voľnej karte od ICF. Následné 8. miesto na päťstovke bolo výborné. Z našich singlistov ho doteraz na OH vyrovnal iba Peter Gelle na tisícke v Riu de Janeiro pred šiestimi rokmi. V Aténach som skončil v K1 na kilometri na 14. mieste, čo bolo moje druhé najväčšie olympijské sklamanie. Vtedy som chce skončiť s kanoistikou druhý raz. Udržala ma však pri nej o šesť rokov mladšia sestra Marcela, ktorá tam obsadila v K1 na 500 metrov výborné piate miesto. Jej výsledok na olympiáde ešte žiadna žena zo Slovenska v rýchlostnej kanoistike neprekonala.“

- Po Aténach prišli vaše najúspešnejšie roky v K4 s jedným titulom majstra sveta a troma titulmi majstra Európy. Ako na tieto úspechy spomínate?

„Z lode, ktorá skončila na OH v Aténach tretia, ,vystúpil’ Ďuro Bača, čím sa jedno miesto uvoľnilo. Mňa pozval Mišo Riszdorfer, aby som to s nimi skúsil, teda ešte s jeho bratom Richardomm a Erikom Vlčekom. A išlo nám to zo dva roky veľmi dobre. Bolo to veľmi pekné a radostné obdobie mojej kariéry. Vtedy som nazbieral väčšinu mojich cenných medailí.“

- Čo vám zahatalo cestu na vašu prípadnú piatu olympiádu do Pekingu 2008?

„Lepšia výkonnosť Ďura Tarra. Prehral som s ním na domácich kvalifikačných pretekoch a už na majstrovstvách sveta 2007 v Duisburgu on pádloval v ,káštvorke’, ktorá si vybojovala nielen dve medaily, ale i účasť v Pekingu. A tam ,chalani’ obsadili pekné druhé miesto.“

- Do povedomia širšej verejnosti ste sa za mladi dostali ako člen K2 s rovesníkom Jurajom Kadnárom. Mali ste len devätnásť rokov, keď ste v Paríži 1991 získali spoločne na MS bronz na 10 kilometrov. Ktorá vzdialenosť a loď vám bola počas kariéry najbližšia?

„Áno, preskakoval som z lode do lode. Súťažil som v K2 i v K4, na rôznych vzdialenostiach, ale neraz aj sám v K1. Podľa situácie, aká nastala, či aké mali požiadavky tréneri. Už len môžem hádať, čomu som mal dať prednosť, a či by to bolo pre mňa lepšie. Určite najbližšia mi bola vždy kilometrová trať, tú som mal najradšej.“

- Teraz vás komunita vášho športu pozná ako mládežníckeho trénera. Bolo vám už počas kariéry hneď jasné, že sa po jej skončení stanete trénerom?

„Nevedel som si predstaviť, že by som niekedy od kanoistiky odišiel. Bola a ostala mojím životom doteraz. Jazdu na kajaku milujem. Raz ma tréner Felix Masár oslovil, či by som sa sám nechcel stať trénerom. Začal som pomáhať pri deťoch a súčasne i študovať špecializáciu rýchlostná kanoistika a športy v prírode na FTVŠ, čo som diaľkovo i zvládol. Vtedy už bolo jasné, že síce zrejme z lode niekedy vystúpim, ale od kanoistiky neodídem. Popri trénerskej práci som už dvanásť rokov i predseda KK Piešťany.“

- Kedy ste oficiálne skončili športovú kariéru?

„Vážna časť mojej kariéry trvala dvadsať rokov a vymedzuje ju kanadský Dartmouth, kde budú aj tohto roku majstrovstvá sveta. Pod vedením trénera Pavla Blaha, s ktorým som dodnes v pravidelnom kontakte, som začal ako 17-ročný v Kanade na juniorskom svetovom šampionáte v roku 1989 ešte ako reprezentant Československa. Tam som skončil kariéru v roku 2009 ako 37-ročný, s Andrejom Wiebauerom sme v K2 na kilometri obsadili v B-finále 6. miesto. Hneď o rok na to som sa stal strediskovým trénerom v ŠKP, ním som až dodnes, akurát môj zamestnávateľ zmenil meno na ŠCP, čiže na Športové centrum polície.“

- Ak dobre chápeme, vlastnú rodinku ste si založili až po skončení športovej kariéry. Celkom úmyselne?

„Tak mi to vyšlo a som rád. Ak by som mal deti počas kariéry, veľmi by si ma neužili. Stále som bol na cestách, či už na sústredeniach, alebo na pretekoch. Ani teraz to ešte nie je oveľa lepšie, zo žartu hovorím, že mám štýl života kamionistu. Aj tí odchádzajú na dlhé cesty. Usilujem sa však, aby som bol čo najviac s deťmi, ale aj s o deväť rokov mladšou manželkou Jarkou, ktorá bola kedysi volejbalistka.“

- Chcete obaja, aby ste mali z detí športovcov?

„Určite ich nebudeme do ničoho tlačiť. Takmer desaťročná Ninka už skúsila niekoľko športov, teraz hrá tenis. Ešte len uvidíme, nakoľko to bude u nej vážne. Onedlho sedemročný Miško hovorí, že keď bude väčší, tak bude so mnou chodiť do lodenice. Zatiaľ najdôležitejšia je u oboch škola.“

- Aká je podľa vás úroveň slovenskej rýchlostnej kanoistiky?

„Podmienky na tento šport sú u nás slabé. Ešte sa len črtá, že Zemník v Bratislave, kde je zatiaľ výborná len voda, bude mať v budúcnosti zázemím potrebné medzinárodné kritériá. Pádluje sa u nás i na tečúcich vodách, ale aj inde infraštruktúra za potrebami zaostáva. Napriek týmto podmienkam máme vynikajúce výsledky, keďže v našom športe je nemálo ľudí plných entuziazmu, ktorí majú obrovskú chuť do práce a veľmi sa usilujú dosiahnuť úspechy.“

- Ako oslávite svoju päťdesiatku?

„Najprv som rozmýšľal, že spravím u nás v lodenici nejaké veľké oslavy, ale bola to len taká krátka úvaha. Určite ma čaká menšia rodinná oslava, podobná neveľká zrejme aj s vodákmi, ani jednu však nebudem preháňať. Pribudol mi síce zaujímavý vek, ale ním sa v mojom živote nič výrazne nezmení. Akurát si dávam také vnútorné predsavzatie, že sa budem popri športe čo najviac venovať mojej mladej rodine.“

KTO JE RÓBERT ERBAN

Narodil sa 9. júla 1972 v Piešťanoch, ktoré sú stále jeho domovom. Tam žije i s rodinou, dcérou Ninkou (nar. 2012), synom Miškom (2015) a manželkou Jarmilou.

Je štvornásobný olympionik – v Barcelone 1992 4. miesto v K4 1000 m, 10. v K1 na 1000 m a 15. v K2 na 500 m (s J. Kadnárom); v Atlante 1996 8. miesto v K1 na 500 m a vyradený v semifinále K1 na 1000 m; v Sydney 2000 4. miesto v K4 na 1000 m a vyradený v semifinále K1 na 500 m; v Aténach 2004 14. miesto v K1 na 1000 m.

Z MS má štyri medaily (1 – 2 – 1), zlato v K4 na 500 m zo Szegedu 2006, striebro v K4 na 500 m a v K4 na 1000 m zo Záhrebu 2005, bronz v K2 na 10 km z Paríža 1991.

Z ME má šesť medailí (3 – 3 – 0), zlato v K4 na 1000 m z Poznane 2005 a v K4 na 500 m aj K4 na 1000 m z Račíc 2006, striebro v K4 na 500 m z Poznane 2000, v K2 na 1000 m zo Szegedu 2002 a K4 na 500 m z Poznane 2005. Z MS i ME má niekoľko ďalších popredných finálových umiestnení.

Je predseda KK Piešťany a mládežnícky tréner v slovenskej reprezentácii i ŠCP, ktorého člen je tridsať rokov.

TOMÁŠ GROSMANN

V denníku Šport 9. 7. 2022