Vôbec nebudeme preháňať keď skonštatujeme, že je jediný svojho druhu, lebo nik podobný sa na Slovensku nikdy nenarodil. Reprezentant v rýchlostnej kanoistike ERIK VLČEK (39) je desaťnásobný majster sveta, držiteľ štyroch olympijských medailí, bol súčasťou posádky štvorkajaku, ktorý súperi nedokázali dva roky poraziť, bola to najrýchlejšia ľudskou silou poháňaná loď sveta. A je jediným Slovákom, ktorý štartoval na šiestich olympijských hrách. Aj tento rok doniesol domov z olympijských hier v Tokiu medailu. V decembri bude mať 40 rokov. A je v takej forme, že bude pokračovať.  

Pochádzate z Komárna, kde má kanoistika dobré zázemie. Mali ste kanoistiku aj v rodine a tak ste sa k nej dostali?

Nie, moji rodičia neboli športovci a ani sme nepoznali vôbec nikoho, kto by kanoistiku robil. Keď som mal sedem rokov, rodičia ma vzali v Komárne do lodenice pozrieť sa čo je to za šport. Sledoval som ako deti jazdia na kajakoch a vravel som – tak dobre, vyskúšam. A odvtedy som zostal.

Prvé nasadnutie do lode si pamätáte?

Pamätám si dodnes, že pri prvej jazde som sa ani nevykúpal, podarilo sa mi zostať v lodi a pádlovať. Ale na druhý deň som sa už kúpal. Asi som si príliš veril, že aký som dobrý, keď som to prvýkrát zvládol. Malé kajaky pre deti sú ale dosť široké, sú stabilnejšie ako pretekárske. Na brehu tréneri ukážu ako pádlovať, vysvetlia základy, a ak to dieťa pochopí, niekedy sa vie pekne udržať a ísť. Nie je to nejaký extrém, že by sa každý okamžite pri prvej jazde prevrátil. Ale keby išiel dospelý do toho nášho pretekárskeho kajaku, nemá šancu sa udržať.

Pre deti je typické, že chvíľku sa im páči jedno, chvíľku druhé. Bolo to tak so športom aj u vás?

Za školu som robil aj atletiku, hral basketbal, futbal, skúšal som ping-pong, ale od kajaku som nikdy neodišiel. Ako sedemročný som sadol do lode, odvtedy som jej ostal verný a mám pocit, že to mám v sebe – keď sa niečomu začnem vážne venovať, tak to robím naplno. Ani jeden raz som nemal myšlienky, že stačilo, už to nechcem robiť, že s kajakom končím. Jediný problém bol na začiatku v tom, že prvé súťaže vtedy boli až pre desaťročných, takže som dva roky chodil na tréningy, ale nebol som ani na jedných pretekoch.

Kedy to prišlo?

Prvé preteky som zažil v Komárne, mal som asi deväť rokov a dali ma medzi desaťročných. Neurobil som nejaký dobrý výsledok, do cieľa som došiel niekde v strede, možno až v druhej časti štartového poľa. Nebolo to tak, že som vyhrával hneď od začiatku, skôr som patril k horším. Potom sme ale začali pretekať strašne veľa, a keď som mal asi 14-rokov, začal som vnímať ako tí starší chodia po celom svete na medzinárodné preteky, nosia medaily, chodia na sústredenia do zahraničia, majú zážitky, aké by sa páčili aj mne. Odvtedy som si už dával ciele - dostať sa do reprezentácie, ísť na medzinárodné preteky. Bol veľký zážitok ísť prvýkrát na medzinárodné preteky do Nemecka a už ani nehovorím o Švédsku, kam som prvýkrát v živote letel lietadlom. Predtým som si ani nevedel predstaviť, že sa niekedy dostanem do Švédska a odrazu som tam súťažil.

Darilo sa hneď od začiatku na medzinárodnej úrovni?

Často aj áno, a keď sme videli, že vieme aj z veľkých pretekov doniesť medailu, prišiel ďalší cieľ – juniorské majstrovstvá sveta. A tie sa nám nakoniec aj podarilo vyhrať. Krásne všetko nadväzovalo, ako sme išli postupne hore, prichádzal nový a nový cieľ.

Prišiel rok 2000, kedy boli olympijské hry v austrálskom Sydney. Mali ste 18-rokov, v máji ste maturovali a na olympiádu mala ísť iná posádka štvorkajaku. Nakoniec ste išli vy?

Keď v roku 1999 štvorkajak vyjazdil miestenku na olympijské hry, do Sydney 2000 mala ísť tá posádka, ktorá ju vyjazdila, preto sa sústredila pozornosť a príprava na ňu. Ja som bol ešte junior, chystal som sa na juniorské majstrovstvá sveta. Lenže posádku, ktorá vyjazdila miestenku, chcel reprezentačný tréner pozmeniť, vyskúšať, či by nebolo lepšie niekoho prestriedať. Oni samozrejme nechceli. Ja som mal možnosť ísť na olympiádu ako náhradník, o dve náhradnícke miesta sme bojovali traja mladí a z kvalifikačných pretekov som mal dosť bodov už v máji, keď som maturoval. Tajne som dúfal, že vďaka tomu pôjdem do Sydney aspoň ako náhradník. My traja, čo sme medzi sebou súťažili o náhradnícke miesta, sme si však nakoniec sadli spolu do kajaku, pribudol k nám Róbert Erban. A odrazu bola na svete nová rýchla loď, ktorá konkurovala tej pôvodnej, dokonca bola rýchlejšia.  

To ste sa vy junior ocitli v kajaku s Róbertom Erbanom, ktorý bol už predtým na dvoch olympijských hrách a reprezentoval ešte Československo?

Áno, mal už obrovské skúsenosti a bol skvelý pocit byť s ním v lodi. V posádke bol ešte Richard Riszdorfer a pribudol aj Juraj Tarr. Ten mal za sebou úžasný príbeh, Juraj mal 21 rokov a bol po dvojročnej liečbe rakoviny, troch operáciách. Po prekonaní choroby sa vrátil ku športu, trénoval druhý rok a dokázal sa dostať sa do takej formy, že sa stal dôležitým členom nášho štvorkajaku. Dokázali sme poraziť štvorkajak, ktorý vyjazdil miestenku a zrazu sme boli my tá loď, ktorá ide reprezentovať na olympijské hry.

A na olympijských hrách vám mladým tesne ušla medaila, boli ste na štvrtom mieste?

Nemali sme žiadne skúsenosti z takých pretekov, v takom zložení sme ako štvorkajak nepretekali na medzinárodnej súťaži, iba raz na Majstrovstvách Európy, kde sme boli na 500 metrovej trati druhí. Vedeli sme, že v porovnaní so svetom nie sme na tom zle, ale nevedeli sme odhadnúť, ako sa dokážeme umiestniť na olympiáde. Urobili sme veľmi tvrdú prípravu, dali sme do toho všetko, ale tá naša neskúsenosť nás asi aj obrala o prvú olympijskú medailu. Myslím si že už tam sme mohli byť tretí.

Potom prišlo obdobie, že elitný štvorkajak mal posádku – vy, bratia Riszdorferovci a Juraj Bača. Vy štyria ste sa stali na dva roky neporaziteľní, nik na svete vám nevedel konkurovať. Zvyšok sveta súťažil iba o druhé miesto, lebo bolo jasné, že vždy vyhráte vy?

To boli roky 2002 a 2003, čo preteky, to víťazstvo. Neskutočné obdobie, od majstrovstiev Európy, cez svetové poháre až po majstrovstvá sveta sme vyhrali všetko, naozaj nás nik nedokázal poraziť, dokonca ani v rozjazdách sme neboli druhí, vždy sme prišli do cieľa na prvom mieste.

V rámci akejkoľvek športovej disciplíny je niečo nevídané, čo sa vám podarilo, že dva roky vás nik nezdolal.

A to sme boli štyria ľudia z jedného mesta, z jedného klubu, mali sme rovnakých trénerov. Boli sme akoby dve dvojice v rovnakom veku – Juraj Bača s Michalom Riszdorferom boli ročník 1977, ja s Richardom Riszdorferom ročník 1981. V lodi sadlo všetko čo malo, ideálna zhoda a klaplo to tak, že sme fungovali ako jeden. Neviem, či sa niekedy v našom športe ešte niečo podobné podarí.

Nakoniec ste boli doteraz na šiestich olympijských hrách a máte za sebou toľko úspechov na olympiádach aj majstrovstvách sveta, ako asi žiadny iný slovenský športovec. Dvadsať rokov na vrchole...

Je to naozaj dlhé obdobie a hlavne kajak je výkonnostný šport, kde musíte podávať mimoriadne fyzické výkony. Napríklad pri strelcoch je to skôr o mentalite, o hlave a strelec môže teoreticky byť na špičkovej úrovni aj do päťdesiatky, ale keď má kajakár 35-rokov, už je na tak fyzický šport pomerne starý. Ja sám netuším ako sa mi podarilo udržať sa vo vrcholovej forme tak dlho, možno je to kombinácia vhodnej genetickej výbavy, ochoty podstupovať dlhodobo takú drinu, a šťastia na to, že som si udržal dobrý zdravotný stav.   

Ako sa jazdilo pred dvadsiatimi rokmi ako dnes? Sú to veľké zmeny? 

Obrovské, aj v príprave, aj v technike. Lode sú úplne iné, predtým boli dva-tri typy kajakov, teraz je x-druhov z ktorých si môžete vyberať podľa toho, či chcete užšie, širšie, stabilnejšie, na ľahšie váhy, na ťažšie váhy a to ani nehovorím o množstve druhov pádiel. Zmenil sa aj štýl pretekania a disciplíny. Keď som začínal, tak o dvestometrové trate sa zaujímalo málo kajakárov, ale keď z dvestovky urobili olympijskú disciplínu na tri olympijské cykly, šprintéri sa na to okamžite začali extrémne špecializovať, tým sa lode veľmi zrýchlili, menila sa technika pádlovania. Šprinty si zrazu vyžadovali úplne iný prístup tréningu, ako pri kilometrovej trati.

V čom iný?

Začali sa viac trénovať štarty, začalo sa stále viac riešiť ako urobiť úvodné zábery, ako dať správne pádlo do vody, začalo sa experimentovať s veľkosťou pádiel, s tuhosťou. Kedysi sa hovorilo, že čím viac trénujete, tým budete rýchlejší, ale teraz sa na to ide vedecky, cez špeciálne tréningy, pri ktorých vám merajú všetky údaje a z dát sa potom robia výstupy. V niektorých krajinách si vybudovali kryté pádlovacie haly, kde môžu v zime trénovať štarty na vode, vyrábajú si vlastné kajaky a dbá sa na každý jeden detail.

Na takejto úrovni už záleží na každej drobnosti, na každom uhle ako položíte pádlo do vody, aký urobíte záber?

Áno a treba dlho trénovať, aby sa pohyby zautomatizovali a aby si každý vyskúšal kedy je najefektívnejší. Ak niekomu pádlo viac čľupoce, alebo rezonuje vo vode, alebo mu odchádza od ruky, tak potrebuje niečo zmeniť. Ja napríklad používam pádlo, ktoré má listy vzájomne otočené o 65 stupňov, lebo vtedy mám najlepší záber, iní majú 50 stupňov, alebo 55, to musí každý vyskúšať, nastaviť. Keď som začínal, reprezentačný tréner mal jednu kameru na pásku, natočil nám tréning a večer sme si pozerali video na telke, rozoberali sme techniku. Teraz nás natočí smartfónom alebo tabletom a okamžite po jazde nám ukáže, či nejde niekto s pádlom skôr, neskôr, či nepredbieha svojho kolegu, či netreba dať ruku vyššie, nižšie a hneď o pár minút na to skúšame nové veci a zasa nás natočí.

V švorkajaku sú štyria ľudia, každý má inú postavu, iné silové a rýchlostné predpoklady. Trvá dlho, kým sa dokážu zladiť, aby pádlovali ako jeden?  

To sa učíme už od detstva, takže všetko prichádza prirodzene. Ja som si do štvorkajaku sadol prvýkrát asi ako 14-ročný, takže už som mal základy pádlovania. Do takej lode dajú človeka, ktorý už vie čo má robiť, je zvyknutý napríklad z dvojkajaku ako sa správa loď, v ktorej nie je sám, ako treba kopírovať druhého pri pádlovaní. Štvorkajak je dokonca stabilnejší, lebo rovnováhu udržujú štyria, len si treba zvyknúť udržiavať rytmus, prispôsobiť sa.

Čo sa počas jazdy deje v lodi? Hovoríte si niečo?

Nie, v pretekoch máme jediný signál „hop“, ktorý zakričíme, keď chceme začať finišovať. Nič iné zo seba nedokážeme dostať, lebo to je ako pri šprinte – keď sa rozbehnete naplno, neviete rozprávať, nie je šanca povedať ani slovo, preto používame len to jedno krátke „hop“.

Ako je štvorkajak vyskladaný? Prečo sedí prvý ten, kto tam sedí?

Prvý v lodi, háčik, musí cítiť rytmus pádlovania, musí vedieť dobre poskladať tú trať, čiže akú frekvenciu záberov zvoliť na štarte, akú počas trate a ako ju vystupňovať v závere. Nemôže tam byť niekto, kto má extrémne rýchlu frekvenciu a zvyšní traja by za ním nestíhali pádlovať. Ostatní sa s háčikom dohodnú, že či pri ďalšej jazde netreba niečo zmeniť, či netreba napríklad prvé tri zábery urobiť viac silovo a potom ísť hneď do frekvencie, alebo či sa má frekvencia zvyšovať k záveru. On musí vedieť všetko urobiť tak, ako to chcú od neho ostatní. To je ten rytmus pádlovania, ktorý on cíti. Prvý v lodi je niečo ako šofér.

Druhý v lodi?

Je ako spojka – musí ako keby spojiť šoféra so zvyškom lode.

A poslední dvaja?

To by sme mohli prirovnať k motorom, ktoré to ešte zozadu poháňajú. Pri štvrtom, čiže poslednom v lodi, je dôležité, aby sedel stabilne, aby loď nerozmykal, aby bol štvorkajak stabilný. Vzadu je aj už celkom rýchla voda, musí mať rýchle ruky, vedieť pádlo potiahnuť cez vodu rýchlo a efektívne, aby iba nečľupotal a neťahal bez sily.

Vy zvyknete sedávať aj druhý, aj tretí, čiže niekedy spojka, niekedy motor?

Áno, odmalička som jazdil vždy za niekým a prenieslo sa to aj do štvorkajaku, že som bol vždy druhý alebo tretí. Skúsil som aj štvrtého, ale keď boli predo mnou tri pádla, to mi už trochu prekážalo, nevedel som sa sústrediť tak, ako bolo treba. Výber miesta sa začína už v detstve, skúša sa, prehadzuje hore-dole a tak a zistí komu ktorá pozícia najlepšie vyhovuje.

Na čo sa pri jazde pozeráte? Na ruky toho, kto je pred vami?

Na pádlo, vidím listy pádla a rúčku, sledujem pod akým uhlom ide do vody, akým tempom a kopírujem ho.

Pred pár rokmi sa veľa hovorilo o vážnom spore v štvorkajaku, v hlavnej úlohe ste boli vy a bratia Riszdorferovci. Posádka štvorkajaku sa vtedy rozpadla, dlho sa to riešilo v médiách. Také niečo sa ale v kolektívoch stáva, že prídu spory, či nie?

No bolo to ťažké obdobie. Starší z bratov Michal Riszdorfer už nemal takú výkonnosť, aby mohol byť medzi štyrmi najlepšími, nedokázal sa v K1 dostať ani na Slovensku do finále medzi deviatich najlepších, ale v štvorkajaku chcel ostať. Mali sme ísť na olympijské hry, chceli sme spraviť medailu, bol som vo vrcholovej forme a rozmýšľal som, že prečo máme ísť s niekým, kto nedokáže spraviť ani finále, a ak sú tu lepší. Bolo to ťažké aj pre neho, keď sme už s ním nechceli ísť. Dali sme mu ešte šancu, skúšali sme to, išli sme s ním na Majstrovstvá Európy, ale neobstáli sme. Ani sa nám nešlo dobre. Dospelo to však do štádia, že mladší brat Richard povedal, že ak bude musieť zo štvorkajaku odísť Michal, tak nech nepočítame ani s ním.  

Čo to s vami urobilo, keď to vošlo až do sporov, do ktorých sa potom trochu zapojili aj rodiny?

Nič príjemné. Bol som na tom dobre, vyhrával som doma preteky a chcel som to najlepšie. Nie, že by som bol sebecký, ale bolo cítiť, že máme naviac. So starším z Riszdorferovcov som ani ľudsky nejako úžasne nevychádzal, necítil som, že chcem sedieť v štvorkajaku s ním. Predstavte si situáciu, že prídete na tréning a cítite napätie. To sa človek na ten tréning ani neteší, bolo nevyhnutné veci vyriešiť, lenže ani tréner, ani vo zväze nezakročili. Ako sporná strana som sa teda ocitol ja proti bratom Riszdorferovcom.  

Odvtedy uplynulo už veľa rokov. Prebolelo to a v súčasnosti sa stretávate?

Nie, vzťah medzi nami sa vtedy úplne skončil, hoci žijeme v jednom meste. Nepríjemné je to aj preto, že s mladším Ričim som vyrastal, trávili sme spolu strašne veľa času, boli sme spolu juniorskí majstri sveta. Je mi ľúto, že s ním v kontakte nie som, ale taký je život, je to už minulosť a neriešime to.

Pred pár týždňami ste získali na olympijských hrách v Tokiu bronzovú medailu, o pár týždňov budete mať 40 rokov. Čo ďalej?

Už si nedávam ciele, že chcem potiahnuť do ďalšej olympiády, ale veľmi rád by som pri tomto športe ešte ostal. Už od olympijských hier v Riu de Janeiro v roku 2016 som v režime športovania z roka na rok. Vždy som potiahol jeden rok, a keď som videl, že to ide dobre, tak som dal ďalší rok. Nakoniec sa mi podarilo dostať aj na tú šiestu olympiádu a získať medailu. Takto budem pokračovať, dám si ďalší rok a uvidím ako mi to pôjde. Ak budem s mladými stíhať, skúsim znova ďalšiu sezónu. A keď už si nebudem vedieť vybojovať žiadnu účasť na významných pretekoch, tak bude načase skončiť. Dovtedy sa nebudem orientovať ani na olympiádu, ani na koniec.

Zaujímavé, že už päť rokov idete v takomto režime?

Áno a po Riu nám zmenili disciplínu z tisícky na päťsto metrov, čo bola pre mňa výzva. Skúsiť, či sa dokážem preorientovať, zmeniť tréningy. Podarilo sa a veľmi ma to bavilo, dokázal som vyhrávať slovenské kvalifikačné preteky. Keď sme vybojovali miestenku do Tokia, až vtedy som si hovoril, že je načase rozmýšľať nad šiestou olympiádou.

Je to príjemný pocit slobody, že si môžete povedať – ak to pôjde, idem ďalej, ak nie, skončím?

Presne tak to cítim a asi aj preto sa mi darí pokračovať, lebo každé jedno sústredenie si užívam. Dokonca aj tie zimné prípravy, ktoré sú neuveriteľne náročné, lebo sme zatvorení vo vnútri a ideme naplno nekonečné hodiny, dni, týždne, asi nikto neobľubuje. Ale aj vtedy som na každý tréning a každé sústredenie odchádzal s tým, že si to idem užiť, lebo možno som tu naposledy, možno poslednýkrát zažívam tie pocity, emócie, možno naposledy ma bolí tento tréning tak, ako ma bolí. V tej bolesti som sa až vyžíval, lebo keď raz skončím, bude mi to chýbať.

Športovci, ktorí sa dostanú na takú úroveň, že sú najlepší na svete, zvyčajne ostávajú pri športe aj po kariére – ako tréneri, funkcionári. Vy by ste si to vedeli predstaviť?

Určite áno a bavilo by ma to. Tie skúsenosti a kontakty, ktoré som za vyše dvadsať rokov nadobudol, by som vedel ponúknuť. Viem, čo športovec potrebuje, čo mu chýba, poznám to z tejto strany a rád by som pri športe ostal.  

ERIK VLČEK (39)

Rýchlostný kanoista, jeden z najúspešnejších športovcov slovenskej histórie, slovenský rekordér v počte účasti na olympijských hrách (6 účastí).

Pochádza z Komárna, kde dodnes žije.

Je desaťnásobný majster sveta v rýchlostnej kanoistike, štvornásobný medailista z olympijských hier. Dohromady získal na olympiádach, svetových a európskych šampionátoch 43 medailí v K2 (dvojkajak) a K4 (štvorkajak).

Vo svete má prezývku Železný muž kanoistiky, alebo Oceľový kajakár.

Text: Richard Filipko

Uverejnené v týždenníku Téma 41/2021