Rekordér Erik Vlček

 

 

Zažil smútok, bolesť aj eufóriu pred očami Krista. Toto je príbeh rekordéra

 

Erik Vlček je prvý slovenský športovec, ktorý štartuje na šiestej olympiáde.

BRATISLAVA.

 

 Volám sa Erik Vlček, ako člen štvorkajaka sa chystám na svoju šiestu olympiádu a toto je môj olympijský príbeh.

Olympiádu som začal vnímať v roku 1996. Pred hrami v Atlante sa konali domáce preteky o to, ktorý štvorkajak pôjde na olympiádu. Mladá komárňanská štvorica tie preteky prehrala. Keď som videl ich smútok, začal som si uvedomovať, že olympiáda je niečo špeciálne.

Attilu Szabóa a Slavomíra Kňazovického som sledoval v televízii a vôbec som nemyslel na to, že raz aj na budem štartovať na olympiáde. Mal som vtedy štrnásť rokov a kanoistiku som bral skôr ako zábavu. Nemal som odvážne sny.

 

Erik Vlček

Najúspešnejší slovenský kajakár. Narodil sa 29. decembra 1981 v Komárne. S kanoistikou začínal ako sedemročný. Je desaťnásobný majster sveta, zúčastnil sa na piatich olympiádach, teraz sa chystá na šiestu. Z olympijských hier má dve strieborné a jednu bronzovú medailu. 

 

Sydney 2000 – úžasný zážitok

V máji 2000 som zmaturoval, a nemal som žiadne iné povinnosti, len sa sústrediť na šport. Vtedy ešte mohli cestovať na olympiádu aj náhradníci. Vo výprave boli dve miesta pre náhradníkov, na ktoré sme boli traja. Prebiehali interné preteky, kto bude môcť cestovať, zbierali sme body. Takto som sa dostal medzi náhradníkov.

Lenže pôvodnej posádke sa nedarilo a tak poskladali nový štvorkajak, v ktorom som sedel aj ja. Táto nová posádka na kontrolných pretekoch zdolala tú starú a vďaka tomu som cestoval do Sydney nie ako náhradník, ale ako riadny pretekár. Pred niekoľkými mesiacmi som v to ani nedúfal.

Zo Sydney mám veľa spomienok. Atmosféra bola úžasná. Už na letisku nás čakali davy ľudí. Športovcov všade vítali s veľkým nadšením. Mesto je nádherné, videli sme aj veľa turistických atrakcií, pozbierali sme množstvo suvenírov. Bol to taký ohromný zážitok, že ma to motivovalo aj počas ďalšej kariéry: chcel som to zažiť znovu a znovu.

V lodi sedel ešte Róbert Erban, Richard Riszdorfer a Juraj Tarr a nemali sme veľa skúseností. Predtým sme v tomto zložení štartovali asi len raz, na majstrovstvách Európy, aj to iba na 500-metrovej trati.

Netušili sme, ako obstojíme na kilometri v medzinárodnej konkurencii na olympiáde. V rozjazdách nám to celkom dobre šlo, videli sme šancu na dobrý výsledok.

Vo finále sme však začali veľmi pomaly. Obzrel som sa: boli sme poslední, s veľkým odstupom.

Pomyslel som si: „Erik, si mladý, máš osemnásť, na olympiáde je fajn aj to deviate miesto. Možno sa raz podarí aj niečo lepšie.“

Ako sme sa však blížili k cieľu, rad za radom sme začali predbiehať súperov. Napokon sme do cieľa prišli štvrtí a veľmi sme sa z toho tešili. Bol to najlepší výsledok z celej výpravy rýchlostných kanoistov, bolo to príjemné prekvapenie.

Celá olympiáda bola parádna. Akurát jedna vec mi chýbala. Uvedomil som si to až po návrate: sakra, bol som v Austrálii a nevidel som žiadneho klokana!

Platí to stále. Do Austrálie som sa už nedostal a klokana som stretol len v zoologickej záhrade.

 

Atény 2004 - sklamanie z bronzu

Po olympiáde v Sydney som nad budúcnosťou veľmi nerozmýšľal. Sezóna bola dlhá, po jej skončení som asi tri mesiace nerobil vôbec nič.

V ďalšom roku ma posadili do štvorkajaka k majstrom sveta, k Jurajovi Bačovi a Michalovi Riszdorferovi. Nechápal som, ako som sa ocitol v takejto spoločnosti. Bola to obrovská česť.

V tej lodi som sa cítil dobre, Ďuri a Mišo sa správali ku mne normálne, nikdy mi nedali pocítiť, že by som bol menejcenný.

Hneď sme si sadli, dva roky sme boli neporaziteľní. V roku 2002 a 2003 nás ani raz nezdolali. Do Atén sme cestovali s tým, že by sme možno mohli aj zvíťaziť.

Dozvedeli sme sa však, že Maďari znovu štartujú v zložení, v akom vyhrali v Sydney a už sme tušili, že bude ťažké ich zdolať. To sa v pretekoch aj potvrdilo.

Pritom sme sa pripravovali nesmierne svedomito, po každom tréningu sme ešte ostali a dali sme do toho naozaj všetko. Možno sme boli trochu premotivovaní, možno sme to s tréningom prehnali.

Zlomilo nás, keď sme v priebehu finále videli, že Maďari nám unikajú a nemáme šancu ich dobehnúť. Nie že by sme stratili motiváciu, ale… Niečo sa v nás zlomilo.

Napokon nás tesne predbehli aj Nemci. Skončili sme tretí a neboli sme z toho šťastní.

Boli to asi najťažšie preteky môjho života.

Z organizácie v Aténach som mal trochu rozpačité dojmy. Kým v Sydney bolo všetko perfektne pripravené do najmenších detailov, v Aténach to bol taký grécky štýl. Všetko sa spravilo až na poslednú chvíľu a vôbec to nebolo také precízne.

 

Peking 2008 – aj striebro je fajn

Peking je obrovské mesto a taká bola aj olympiáda. Bočný kanál pri našej trati bol taký veľký, ako na mnohých miestach samotná pretekárska trať. Všetko bolo predimenzované. Pamätám si dlhé presuny medzi mrakodrapmi.

Miestni si trochu držali odstup, neboli takí priateľskí, ako na predchádzajúcich hrách. Na všetko mali osobitného pracovníka, napríklad jeden z nich celý deň čupel v malom jazierku a niečo odtiaľ vyberal, to bola jeho úloha. Na každú maličkosť mali osobitného človeka, prišlo mi to trochu divné.

Našu posádku tvorili bratia Riszdorferovci, Juraj Tarr a ja. Do Pekingu sme sa kvalifikovali z tretieho miesta. Nemali sme víťazné ambície, vedeli sme, že Nemci i Poliaci sú silní.

Počas olympijskej sezóny sme však cítili, že medaila môže byť reálna. Maďarom sa nepodarilo zložiť silný štvorkajak, Nemci neboli v dobrej forme a Poliakom sa zranil jeden člen posádky.

Nerátali sme však s Bielorusmi. Nikdy predtým nás neporazili, ale vo finále podali životný výkon. Dlho sme išli vedľa seba, no na posledných 250 metroch pridali a už sme nemali šancu. Prišli sme do cieľa druhí, ale bolo to sklamanie.

Keď sme však videli radosť našich fanúšikov, začali sme si uvedomovať, že aj striebro je fajn.

 

Londýn 2012 – bolestivé zlyhanie

Priznám sa, neveril som, že štvorkajak získa olympijskú miestenku do Londýna. Mišo Riszdorfer už nemal ideálnu formu a loď nešla podľa predstáv.

Aj preto som na kvalifikačných majstrovstvách sveta štartoval aj v K2 s Peťom Gellem, a získali sme spolu zlato. Napokon sme si vybojovali miestenku aj v K4.

Povedali sme si, že o rok budeme trénovať ešte viac a tým sa všetko vyrieši. Stále sme verili, že viac tréningu je liekom na všetko. Lenže sa nám nedarilo ani v olympijskej sezóne. Bolo treba niečo spraviť.

Nešlo to ľahko. Mišo nechcel z lode vysadnúť a Rišo povedal, že ak nepôjde brat, tak ani on. Museli sme nájsť dvoch ľudí. Do úvahy prichádzali Peťo Gelle a Martin Jankovec, skúsili sme to spolu a nebolo to zlé.

V Londýne sme s prehľadom vyhrali rozjazdu. Viedli sme aj vo finále, asi do 920 metrov… Nechýbalo veľa.

Prišla hlúpa chyba a namiesto medailového umiestnenia sme skončili na šiestom mieste. Bol to neúspech, zlyhanie.

Nebolo to príjemné. Boli sme pod veľkým tlakom, lebo my sme sa rozhodli, že vymeníme dvoch členov posádky. Počas pretekov sme spravili iba maličkú chybu, no mala obrovské následky.

Chceli sme ku koncu ešte pridať a pri veľkej frekvencii sa loď trochu rozkolísala a takmer zastala. Nemali sme už vtedy špekulovať, pridávať, len pádlovať tou istou rýchlosťou a mali by sme aspoň tretie miesto.

Toto sa môže stať hocikomu, ale naozaj sme mali len málo času na spoločnú prípravu. Tá chyba prišla v najnevhodnejšej chvíli.

Ušlo sa nám vtedy veľa kritiky. Bolo to ťažké, bolelo ma to. Najmä to, že sme nevedeli dokázať, že sme sa rozhodli správne. Všetci nám tú zmenu v lodi vyčítali.

Pritom som presvedčený, že v pôvodnom zložení by sme sa nedostali ani do finále.

Štartovali sme s Peťom aj v K2, ale v celej olympijskej sezóne to nebolo ono. Rok predtým sa nám darilo, ale teraz nie. Bolo z toho ôsme miesto.

Keď sme mali po pretekoch, v Slovenskom dome som vypil trochu viac. Stratil som v metre doklady, nemohol som nájsť vstup do olympijskej dediny, obišiel som celý veľký areál. Napokon mi na druhý deň niekto vrátil aj doklady, takže aspoň to mi urobilo radosť.

 

Rio 2016 – striebro pred očami Krista

Do Ria sme išli ako majstri sveta. V lodi sedeli okrem mňa Denis Myšák, Juraj Tarr a Tibor Linka. Lenže sa opakovala situácia z Atén: náš veľký súper – tentoraz nie Maďari, ale Nemci – poskladal veľmi silnú posádku. Zdolali nás aj na Svetovom pohári, takže sme tušili, že to nebude ľahké.

V Riu sme už videli, že Nemci sú výborne pripravení a oni nezvyknú spraviť chyby. Vedeli sme, že budeme bojovať o druhé miesto. Mali sme veľkú radosť, že sme to druhé miesto získali, Čechov sme zdolali s minimálnym rozdielom.

V Riu som tiež štartoval aj v K2, tentoraz s Ďurim Tarrom. Mne vždy vyhovovalo, ak som mal až dve šance, ale priorita bola K4. V dvojkajaku sme sa dostali do finále, ale tam sme skončili na ôsmom mieste.

Súťaže rýchlostných kanoistov sa uskutočnili na nádhernom mieste pod horou Corcovado a slávnou sochou Krista. Pred hrami nás varovali, že je to nebezpečné mesto, kde nás môžu hocikde olúpiť, no nič také sa nestalo. Prišlo sa na nás veľa pozrieť veľa ľudí, aj zo Slovenska, a nikto nemal žiadnu nepríjemnú skúsenosť.

Po pretekoch som už túžil ísť domov, ale napokon sme odchádzali medzi poslednými z olympijskej dediny, už bola takmer prázdna. Aspoň sme však mali príležitosť popozerať si turistické atrakcie, boli sme hore pri soche Krista aj na Cukrovej homoli.

 

Tokio 2021 – nebude to výlet

Po Riu som nechal veciam voľný priebeh. Pokračoval som jeden rok, potom ďalší a nejako samo z toho vyplynulo, že sa pokúsim dostať aj do Tokia.

Prišla však pandémia a olympiádu posunuli. Navyše keď sme sa vracali zo sústredenia, počas karantény v lodenici som si pri nohejbale zlomil nohu. Bolo to prvé vážne zranenie v mojej kariére. Jedinou výhodou bolo to, že som mal čas na zotavenie.

Nechcel som ísť do Tokia za zásluhy alebo na výlet. Štartovať v K1 by pre mňa nemalo význam. Som rád, že som si vybojoval miesto v štvorkajaku.

Nebude to ľahké, budeme zavretí v telocvični, kde môžeme trénovať a na voľný pohyb môžeme zabudnúť. Dúfam, že nebudú také prísne opatrenia, ako nás teraz strašia… Náročné budú aj tamojšie klimatické podmienky. Rýchlostná kanoistika nie je športom, kde by vždy boli plné tribúny, sme zvyknutí súťažiť aj pred pár ľuďmi, ale samozrejme je škoda, že olympiáda bude bez divákov. Sme však profíci, musíme sa s tým popasovať. Vieme, prečo tam pôjdeme. 

 

 

 

https://sportnet.sme.sk/spravy/erik-vlcek-siesta-olympiada-pribeh-oh-2020-tokio/

Autor : Titanilla Bőd  20 júl 2021

Dňa 20.07.2021

Jantext
Vajda

Preteky

Pohár Interu

24.07.2021 - 25.07.2021

Majstrovstvá SR krátke trate

06.08.2021 - 08.08.2021

III. KP na MS seniori

28.08.2021 - 29.08.2021

Pohár Slávie UK

04.09.2021 - 04.09.2021

Dunajský maratón

12.09.2021 - 12.09.2021

Majstrovstvá SR maratón

18.09.2021 - 18.09.2021

Hargašov memoriál

25.09.2021 - 25.09.2021

Rozlúčkové preteky

02.10.2021 - 02.10.2021

I. KP seniori

30.04.2021 - 02.05.2021

Majstrovstvá SR dlhé trate

07.05.2021 - 08.05.2021

Medzinárodná regata juniorov/U23

29.05.2021 - 30.05.2021

KP juniori

05.06.2021 - 05.06.2021

Veľká cena Komárna

12.06.2021 - 13.06.2021

Pohár SNP

19.06.2021 - 20.06.2021

Trenčianska regata

26.06.2021 - 27.06.2021

Novácka päťstovka

03.07.2021 - 04.07.2021

Samaria Cup & Memoriál V. Gálisa

10.07.2021 - 11.07.2021

Pohár Interu

24.07.2021 - 25.07.2021

Partner
Partner
Partner