Bol to zázrak, že sme boli najlepší na svete. A ešte s chlapcami z jedného mesta

Pred niekoľkými rokmi sa o ňom rozchýrilo, že je vážne, ba až smrteľne chorý.

„Neboli to žiadne fámy, mal som na chrbte melanóm. Chirurgicky mi ho odstránili. Našťastie, som z neho nemal metastázy. Zhruba rok som však žil v neistote, trpel som najmä psychicky. Chvíľami som myslel aj na to, že sa blíži koniec môjho života. Už som sa však z toho dostal,“ konštatuje vyrovnaným hlasom Tibor Soós, ktorý sa narodil pred 75 rokmi 30. októbra 1950.

Ak by sa ľudia bežne dožívali stovky, tak by bol na méte troch štvrtín svojho života. Toho, v ktorom sa preslávil najmä ako tréner v rýchlostnej kanoistike.

V súťažnom kajaku nikdy nesedel

Pod jeho taktovkou vyrástli kajakárski majstri sveta i Európy aj olympijskí medailisti. On sám však v súťažnom kajaku nikdy nesedel, hoci v mladosti na hladkej vode odpádloval mnoho kilometrov.

Ako skoro všetky iné deti sa Tibor Soós venoval v útlom veku v rodnom Komárne najmä futbalu, trochu menej stolnému tenisu, a keď bola tuhšia zima aj hokeju, či presnejšie korčuľovaniu.

Mal asi trinásť rokov, keď prvý raz zavítal do lodenice. Už vtedy tam boli zdatní vodáci, spomedzi ktorých najlepší odchádzali najmä do Dukly Praha, aby ešte zvýšili svoju výkonnosť.

Nebola to rodinná tradícia

„Príroda mi od detstva prirástla k srdcu, preto som chcel skúsiť kanoistiku. Nijaké voľné kajaky neboli, preto ma poslali ,kľačať’ do kanoe. A už som v ňom ako pretekár ostal navždy,“ spomína s úsmevom.

Ani trochu to nebola rodinná tradícia. Jeho otec uznával iba futbal, mama nemala k športu takmer nijaký vzťah. Ani o tri roky staršia sestra Klárika sa mu nevenovala. Akurát o sedem rokov mladší brat Juraj, už tak trochu podľa Tiborovho vzoru, sa stal tiež vodákom.

Ako pretekára ho nezdobia žiadne mimoriadne úspechy. Najmä, ak jeho výsledky porovnáme s mnohými medailami, ktoré domov priniesli jeho zverenci. V dvojkanoe sa spolu s Jurajom Tarrom starším zaradil medzi najlepších juniorov v Československu. Ich vrcholom bolo 2. miesto na celoštátnom šampionáte v Komárne 1968.

Na medailové pozície nedopádloval

Skúšal pádlovať medzi dospelými aj sám. V C1 však na medailové stupne nestačil. Piaty skončil na 10 kilometrov v Prahe na Vltave, čo bol jeho najlepší výsledok na majstrovstvách Československa.

To už bol vysokoškolák v Bratislave. Stavebnú fakultu SVŠT skončil v roku 1974 ako inžinier. Jeho lodenica bola počas štúdií v Karlovej Vsi, klub Slávia UK.

Čakala ho ešte ročná vojenská služba, čo už dnes mladých obchádza, ba vôbec ju nepoznajú.

„Myslel som si, že v Dukle Trenčín sa zo mňa stane úspešný kanoista. Mohol som sa totiž športu venovať naplno, kým predtým som čas delil medzi kanoistiku a školu. Mýlil som sa, nijaký veľký pretekár sa zo mňa nestal,“ konštatuje s úsmevom Tibor Soós.

Kanoistika ho nikdy neživila

Vrátil sa domov do Komárna, kde sa narodil, žil a žije. A šíril jeho slávu. Ako tréner a organizátor.

Kanoistika však nikdy nebola jeho hlavným zdrojom živobytia. Nebola to jeho profesia. Priznáva však, že napríklad v bývalom tréningovom stredisku mládeže mal aj konkrétnu zmluvu a vďaka nej bral i pravidelné odmeny.

V civile, ak to takto možno definovať a oddeliť od športového života, je stavebný inžinier. Vďaka svojmu vzdelaniu bol projektant a zväčša stavebný dozor. Dodnes sa pohybuje v oblasti realít.

Jeho druhý domov je pri vode

O takomto povolaní nesníval. V súkromí chcel byť učiteľ, na vode kajakár. Ani jedno sa mu nesplnilo. Ale neľutuje, ani sa nesťažuje. Iba s úsmevom pripomína.

Po vojenčine sa voda, jej brehy a lodenica stali jeho druhým domovom, keďže mu srdce bilo pre kanoistiku. Bol mladý a začal trénovať ešte mladších vodákov. Kajakárov. Ihneď sa natíska otázka, prečo kajakárov? Veď sám bol kanoista.

„Ale slabý,“ smeje sa. „Chcel som byť lepší a rýchlejší. Nebol som však. Niekde som robil chybu, určite v technike. Lebo usilovný som bol veľmi... Preto som začal učiť kajakárov. Kanoistom by som ani dnes nevedel poradiť.“

Ani sa to nechce veriť. Človek totiž občas nevie, kedy hovorí Tibor Soós celkom vážne, a kedy vnáša do slov svoju tradičnú dávku (seba)irónie.

Bol pri tom, ako si v roku 1979 postavili v Komárne v akcii „Z“ prvú lodenicu podľa jeho projektu. A prešli viac ako dve desaťročia, keď sa v sezóne 2002 zaskvela nová. Terajšia.

V Komárne veľa nadšencov

Bráni sa tomu, že je to najmä jeho dielo. Aj vyjadreniu, že je mág tamojšej kanoistiky. Zdôrazňuje, že je tam u nich doma, našťastie, veľa nadšencov, ktorí majú tento šport radi.

Z tých, s ktorými začínal, vyslovil na naše naliehanie, keďže na nikoho nechcel zabudnúť, mená Ladislav Polhammer, Vojtech Halmo a František Dosudil starší.

Teší sa, že tam neskôr pribudli viacerí mladí tréneri. Medzi nimi dominantní Pavol Náhlik, František Dosudil mladší a Peter Likér. A vždy, keď treba, sa ukázali ďalší oddaní ľudia.

On ich „iba“ koordinoval, staral sa o zveľadenie infraštruktúry, ktorej je mamou i otcom.

Prvý jagavý bol Attila Szabó

Prvý najjagavejší reprezentant komárňanskej rýchlostnej kanoistiky bol majster sveta na 10 kilometrov Attila Szabó. Vždy sa spomína, že na ten vrchol, k ďalším medailám aj na olympiády, ho doviedol práve Tibor Soós.

„Nie je to skutočná pravda,“ odmieta potvrdiť históriu či povesť. „Viedli ho aj iní tréneri. Iba som v mnohom pomáhal. Attilovi konkrétne aj v tom, že hoci bol na vojenčine v Dukle Praha, mohol sa pripravovať doma v Komárne.“

Ak by mal vtedy on sám neskoršie skúsenosti, bol by so Szabóom dosiahol oveľa viac úspechov. O tom je presvedčený. Lebo Attila bol obrovský talent. A mal na šport hlavu, podľa Tibora Soósa ten najdôležitejší predpoklad úspechu. Popri dispozíciách a usilovnosti.

Úspechy prišli rýchlo

Mimoriadne úspešný tréner Tibor Soós chodil do roku 1990 normálne do zamestnania. Denne na osem a neraz aj na 12 hodín. Až neskôr sa vrhol na trénerstvo viac a vážne sa mu venoval od roku 1996.

Z trenčianskej Dukly sa v tom čase vrátili domov veľmi úspešní juniori Michal Riszdorfer, Juraj Bača, Martin Hluško a Zsolt Bogdány. Požiadali ho, aby ich začal trénovať. Prijal výzvu. Aj s tímom ľudí okolo seba.

A úspechy prišli vcelku rýchlo. Aj preto, že príklad Attilu Szabóa pritiahol už niekoľko rokov predtým do lodenice mnohých chlapcov, z ktorých vyrástli ďalší a noví šampióni.

Navždy slávne sú najmä mená Michal Riszdorfer, Richard Riszdorfer, Erik Vlček, Juraj Tarr a Juraj Bača. Vodáci, ktorí boli predovšetkým v K4 priam nezdolateľní na celom svete.

Voľakedy zázrak, teraz pravá tvár

Keďže v súčasnosti takých už niet, natíska sa otázka, kde sa stala chyba? Či – v čom je problém súčasnosti?

„Nejde ani o chybu, ani o problém súčasnosti,“ oponuje uvážene Tibor Soós. „Kedysi to bol zázrak, že sme boli najlepší na svete. A ešte k tomu s chlapcami z jedného mesta. Taký príklad asi nikde nenájdeme. Súčasnosť je realita našej rýchlostnej kanoistiky, jej pravá tvár. Vychádza zo základne aj podmienok tohto športu,“ pridáva svoj skúsený postreh. Pridáva k nemu, že je veľký rozdiel aj v tom – ak ostaneme pri K4, že voľakedy sa súťažilo na kilometri a teraz na polovičnej trati.

Budúcnosť však nevidí v tmavých farbách. A upozorňuje, že je večný optimista. Na nedávnych mládežníckych pretekoch v Komárne súťažilo na päť kilometrov 75 kadetov, čo je veľmi slušný počet. Pádlujú u nás aj talentovaní juniori, mohli by z nich vyrásť šikovní reprezentanti, ak zvládnu náročný prechod do kategórie dospelých.

Zemník už prináša prvé plody

„Celej slovenskej rýchlostnej kanoistike už pomáha regulárna dráha na Zemníku, čo sme v minulosti nemali. Jej ,produkt’ je Samuel Baláž, ktorý sa už výnimočne presadzuje na mimoriadne ťažkom kilometri. Najmä tam vyrástli šikovné mladé kajakárky s reálnymi predpokladmi dostať sa na najbližšiu olympiádu,“ rozháňa chmáry nad týmto športom. Vie, že po búrke vždy vyšlo slnko.

Športová verejnosť zachytila, že rýchlostnú kanoistiku netrápi v súčasnosti len vlaňajšia neúčasť na OH v Paríži a nedostatočné výsledky na MS i ME dospelých, ale aj funkcionárske „rozbroje“ v rámci Slovenskej kanoistiky (SK), ktorá združuje vodákov na divokej i hladkej vode. Ostré výčitky vyslovili šéfovia - za vodný slalom Martin Stanovský, za rýchlostnú kanoistiku Erik Vlček. Asi ani doteraz sa neudobrili...

Ani túto horúcu tému s jubilantom neobchádzame.

Zlúčenie na Slovensku nepomohlo

„Nemám dostatok informácií, aby som sa zasvätene vyjadril. Určite však viem, že na Slovensku žili tieto športy v minulosti lepšie ako samostatné zväzy. Ich zlúčenie preto, že sú pod jednou strechou na svete v rámci Medzinárodnej kanoistickej federácie ICF, nám nepomohlo. Mohol by som aj hľadať a označiť vinníka súčasného stavu, ale to nie je môj prístup. Vždy som v živote hľadal a často aj nachádzal kompromisy,“ konštatuje Tibor Soós.

Paradoxne už nenašiel dostatok síl nájsť vyhovujúce riešenie pre „kohútov“, ktorými sa zhruba rok pred olympiádou v Londýne 2012 stali jeho zverenci Michal Riszdorfer a Erik Vlček. Prvý žiadal, aby sa druhý sústredil iba na štvorkajak a nerozptyľoval sa dvojkajakom, v ktorom sa mu však tiež darilo.

„Erik bol s Petrom Gellem v K2 majster sveta. A ja som mu mal zakázať, aby v takej lodi nesúťažil. To nebol pre mňa žiadny kompromis, ani rozumná dohoda,“ objasňuje Tibor Soós hlavný dôvod svojho odchodu z trénerskej stoličky takmer pred pätnástimi rokmi.

V lodenici vždy o jedenástej

Nikdy však z rýchlostnej kanoistiky nevycúval. Ako funkcionár pracoval ešte aj v ďalších rokoch, rozdával rady, ak ho o ne požiadali. Často sledoval preteky doma osobne, niekedy aj v zahraničí.

„V lodenici u nás v Komárne som každý deň o jedenástej na káve. Piati až ôsmi, výnimočne aj dvaja kamaráti, sa tam zídeme a podebatujeme. Tu už mám v hocijakom počasí za sebou desať, pätnásť ba aj dvadsať kilometrov jazdy na bicykli. Do môjho režimu dňa patrí hneď ráno aj takmer hodina na internete, aby mi nič dôležité zo sveta i z domova neušlo,“ načrtáva svoj životný štýl.

Pridáva doň neraz aj osobnú návštevu futbalu napríklad v Dunajskej Strede, basketbal v Komárne i televízne prenosy. A jeho život vypĺňa aj veľká záľuba, čítanie kníh. Predovšetkým literatúra faktu, história, životopisy.

Veľké ocenenie za „koníčka“

Pred piatimi rokmi v januári prezidentka Zuzana Čaputová udelila Tiborovi Soósovi štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy. „Už vo chvíli, keď ma oslovili, či takúto poctu prijmem, som bol veľmi prekvapený. Uvedomil som si totiž, že je veľa iných ľudí v slovenskom športe, ktorí by si takéto vyznamenanie zaslúžili,“ vrátil sa k nevšednej chvíli, keď ho ocenili za „koníčka“. Veď kanoistika nebola jeho profesia.

A ak aj mal v nej veľké úspechy, nikdy to nebola iba jeho zásluha. Spomenúť by bolo treba aj iných ľudí z Komárna, ktorí stáli a stoja za úspechmi a dobrým menom tamojšej rýchlostnej kanoistiky. „Pri tých najväčších úspechoch na olympiáde, majstrovstvách sveta i Európy bol pri mne vždy Pavel Blaho z Bratislavy,“ pripomenul prínos dôležitého človeka zo známeho trénerského tandemu Soós, Blaho.

KTO JE TIBOR SOÓS

Narodil sa 30. októbra 1950 v Komárne, kde stále žije.

Bol predseda klubu K&K Komárno a podpredseda Slovenského zväzu rýchlostnej kanoistiky (SZRK).

Z olympijských hier majú jeho zverenci dve medaily v K4 – Richard Riszdorfer, Michal Riszdorfer, Erik Vlček a Juraj Bača bronz z Atén 2004, Richard Riszdorfer, Michal Riszdorfer, Erik Vlček a Juraj Tarr striebro z OH v Pekingu 2008.

Titul majstra sveta získali pod jeho vedením: Michal Riszdorfer (8-krát), Richard Riszdorfer (6), Erik Vlček (6), Juraj Bača (6), Juraj Tarr (1), Róbert Erban (1) a Attila Szabó (1). Po Soósovej ére sa v tejto štatistike dostal Vlček na jubilejné číslo 10 a Tarr na 4 svetové prvenstvá.

S manželkou Agnešou má tri „deti“ - Katarínu (nar. 1975), Gabriela (1976) a Ladislava (1979), už sa tešia zo šiestich vnúčat, pričom – zaujímavé – každý ich potomok sa o to zaslúžil dvoma ratolesťami.

TOMÁŠ GROSMANN

(denniksport.sk 30. októbra 2025)