Rozhovor s ATTILOM SZABÓOM, československým Športovcom roka a čerstvým šesťdesiatnikom

Na historickej listine víťazov ankety Športovec roka v bývalom spoločnom štáte je iba šesť mien zo Slovenska. Medzi nimi aj kajakár Attila Szabó. Bývalý majster sveta a trojnásobný olympionik na hladkej vode sa 19. februára dožil významného životného jubilea, má 60 rokov.

V minulosti sme vás navštívili v Komárne, kde ste doslova vlastnými rukami stavali domy. Stále je to hlavná náplň vášho života?

„Aj áno, aj nie. Domy a byty už nestaviam, venujem sa už len ich rekonštrukcii. A predovšetkým všetko robím sám, úplne bez pomoci iných ľudí.“

Z akého dôvodu?

„Tomuto podnikaniu som sa od roku 1998 začal venovať spolu s o päť rokov starším bratom Mikulášom. Stavali sme domy v Komárne i okolí, niekedy sme mali vo firme aj pätnásť zamestnancov. Pred desiatimi rokmi sa brat aj s rodinou odsťahoval do Bratislavy, a hoci si z času na čas ešte pomôžeme, robím v podstate sám. Všetko, čo si len viete v byte predstaviť. Teda elektrinu, plyn, kúrenie, vodu, okná a najmä murárske práce. Akurát mám teraz od polovice januára vynútenú pracovnú prestávku.“

Áno, počuli sme vo vodáckej komunite, že vám vymenili členok. Je to naozaj tak?

„Ešte aj 15. januára som dokončoval rekonštrukciu jedného bytu a v ten istý deň som odcestoval do Košíc na plánovanú operáciu. Hneď na druhý deň mi tamojší primár MUDr. Roman Totkovič vymenil ľavý členkový kĺb. Na šesť týždňov mám nohu v sadre, teraz už odňateľnej, aby som trochu s ňou mohol cvičiť. Ale zaťažovať ju nesmiem vôbec. Nie je to život, na ktorý som bol zvyknutý. Výrazne ma to obmedzuje.“

O výmene členka, na rozdiel, povedzme, výmeny bedrového kĺbu či zásahov do kolena, bežne človek nepočuje. Ako a prečo ste sa k tomu vy dostali, či odhodlali?

„Na jar roku 2024 mi začal členok opúchať, a najmä ukrutne bolel. Problémy som mal s bežnou chôdzou, samozrejme, aj v robote, keďže fyzicky pracujem. Lekári na okolí mi nevedeli pomôcť, skôr hovorili, že sa s tým musím naučiť žiť. Dozvedel som sa však, že už menia aj členky a najväčší odborník na to je práve doktor Totkovič v Košiciach, priekopník takýchto zákrokov na území bývalého Československa. Dostal som sa k nemu a už som aj po zákroku. Verím, že sa vydaril. Onedlho sa začnem učiť znova chodiť.“

Aká je prognóza pri takejto nevšednej operácii? Kedy sa vrátite do bežného života?

„Keď som sa už s tou nohou veľmi trápil, spoznal som jedného človeka z neďalekej obce pri Komárne, ktorému vymenili v Košiciach členok. Zhruba po troch mesiacoch bol späť v bežnom živote. To ma povzbudilo, aby som aj ja zvolil toto riešenie. Keď sa už postavím na nohy, chcem ísť na liečenie a potom aj čo najskôr opäť pracovať.“

Pamätáme si, že ste najmä po skončení kajakárskej kariéry hrali dlhé roky vážne súťažný futbal. Mohol ten problém s členkom vzniknúť práve z tohto športu?

„Nepripúšťam si to, ale nejaký vplyv to mohlo mať. Ide o súčasť genetiky a pribúdajúceho veku. Za mladi som takéto problémy nemal. A čo sa týka futbalu, ten som hral ozaj s vášňou, najprv v Modranoch, tri sezóny aj v prvom tíme Komárna vo vtedajšej tretej lige, končil som v Zlatnej na Ostrove. Stále ho pozorne sledujem. Ak mi to časovo vychádzalo, chodil som na významné zápasy napríklad do Budapešti, kam to z Komárna nie je ďaleko.“

Ste historicky prvý majster sveta na hladkej vode nielen z Komárna, ale aj z celého bývalého Československa. Prečo ste sa po skončení úspešnej kariéry nevydali napríklad na trénerskú dráhu?

„Nik ma neoslovil, ani mňa to do takejto pozície neťahalo. Presne vtedy mi jeden kamarát navrhol, či nechcem pracovať v jeho stavebnej firme, čo ma oslovilo. Určite aj preto, že som absolvent stavebnej priemyslovky. Vzápätí sme so starším bratom založili našu firmu a táto práca ma drží, živí aj baví.“

Na súťaže v rýchlostnej kanoistike nechodíte ani ako divák?

„Zriedka, doslova výnimočne. Nemám na to čas. Nedávno ma oslovil jeden kamarát z Poľska, že v lete budú majstrovstvá sveta v Poznani, aby som tam prišiel. Začal som nad tým už rozmýšľať... V Komárne do lodenice však chodím často, som tam pravidelný návštevník. Chvíľu si tam oddýchnem, podebatujem s priateľmi, poznám súčasných reprezentantov aj reprezentantky, vidím nové talenty.“

V roku 1989 vás vyhlásili za najúspešnejšieho športovca v Československu. Ako si na túto udalosť i vtedajšiu sezónu spomínate?

„Bola to významná udalosť môjho života. Veď aj doktor Totkovič, ktorý ma teraz operoval, si na to spomenul, čo ma príjemne prekvapilo. Tobôž, keď som sa dozvedel, že on bol vtedy ešte tínedžer. Našiel som aj nejaké záznamy z mojej jazdy v Plovdive, kde som sa stal majstrom sveta. Viem si ich pozrieť, aj takto si spomenúť. A moju poctu Športovca roka nepreceňujem. Veľmi ma síce hreje, ale asi som mal aj šťastie, že iní sa v tom roku k podobným úspechom nedostali.“

Čo je pre vás viac – titul majstra sveta na desať kilometrov, alebo trojnásobná účasť na olympijských hrách?

Jednoznačne titul majstra sveta. O tom niet pochýb. Na svetových šampionátoch som dosiahol aj iné medailové úspechy, ale na olympiáde som sa na stupeň víťazov nikdy nedostal. Preto sú OH u mňa ,až’ na druhom mieste.“

Dá sa to povedať až tak, že ste na nich prežili viac sklamania ako radosti?

„Možno aj áno, hoci v Soule som bol sám vo dvoch finále, čo je z dnešného pohľadu určite úspech, a v Barcelone sme boli s čisto slovenským štvorkajakom chvíľu vo výsledkoch na bronzovej pozícii. Rýchlo nás však v upresnenom poradí iba o deväť stotín sekundy odsunuli nižšie kajakári Austrálie. Rovnaké štvrté miesto ma predtým výrazne sklamalo na MS v Plovdive 1989 na päťstovke v K1. Vtedy ešte púšťali lode na štarte ľudské ruky. Keby ma bulharský chlapec nebol pridržal a pustil o okamih skôr, zrejme by som ju bol získal. Na zlatý Plovdiv mám aj takúto trpkú spomienku.“

Vďaka čomu všetkému ste sa stali vynikajúcim kajakárom?

„Úspešný športovec potrebuje talent, ale aj húževnatosť, čo mi nechýbalo. Za veľmi dôležité považujem aj vhodné rodinné zázemie. Takisto mi pomohlo, že sme bývali blízko lodenice. Formoval ma tam najmä tréner Tibor Soós, ale aj Ladislav Polhammer a Vojtech Halmo. Neskôr v Dukle Praha, kde som bol člen až desať rokov, ma viedol Ladislav Souček.“

Pochádzate z dvojičiek, jubilant je aj váš brat Zoltán. Čo on robí teraz? Oslávite šesťdesiatku spoločne?

„Oslavy sme odsunuli. Budú až vtedy, keď sa znova postavím na nohy. Na tom sme sa už dohodli, akurát sme ešte neurčili konkrétny termín. ,Pici’, tak totiž Zoltána oddávna voláme, je stále pri športe. Lenže za Dunajom, šéfuje mestským športoviskám v Komárome. Sme však v stálom kontakte, keďže bývame v domoch vedľa seba v Komárne.“

Tomáš GROSMANN

V denníku Šport 20. 2. 2026

KTO JE ATTILA SZABÓ

Narodil sa 19. februára 1966 v Komárne. Venoval sa rýchlostnej kanoistike; v nej kajakárskym disciplínam na 500 metrov, 1000 metrov a na 10 km.

Štartoval na troch olympijských hrách: v Soule 1988 v K1 na 500 m 6. miesto a v K1 na 1000 m 7. miesto; v Barcelone 1992 v K1 na 500 m nepostúpil do finále a v K4 s Jozefom Turzom, Jurajom Kadnárom a Róbertom Erbanom ich na 4. mieste 9 stotín sekundy delilo od bronzu; v Atlante v K2 na 1000 m s Jurajom Kadnárom nepostúpil do finále.

Na majstrovstách sveta (v jeho ére ME neexistovali) bol často vo finále a získal štyri medaily – postupne bronz v K1 na 500 m v Duisburgu 1987, striebro v K1 na 10 000 m v Duisburgu 1987, zlato v K1 na 10 km v Plovdive 1989 a bronz v K1 na 10 km v Kodani 1993.

Vyhlásili ho za najúspešnejšieho športovca Československa za rok 1989, dekorovali ho v Topoľčanoch.

Tretíkrát ženatý muž je hrdý otec dvoch dcér. Sandra (nar. 1996) je bývalá šikovná volejbalistka Slávie UK Bratislava a pôsobila aj v Nemecku a vo Francúzsku; mladšia Emma (2005) študuje telovýchovu v Budapešti a hrá volejbal za Komárno.

FOTO: ŠTARTFOTO/JÁN SÚKUP

Takto pádloval Attila Szabó v Plovdive 1989 k titulu majstra sveta na 10 kilometrov.