Ako si spomínaš na 16 rokov vo funkciách kanoistiky?

Tých 16 rokov bolo dlhých a funkcie mali rôzne pomenovania a keďže už mám po 60, môžem aj zabúdať. Ale v zásade som začal ako predseda Slovenského zväzu rýchlostnej kanoistiky, potom prišla móda prezidentovania, takže som bol prezident SZRK a zároveň vo vzťahu k európskej a svetovej asociácii sme sa striedali s predsedom SZKDV v štvorročných cykloch v zastupovaní slovenskej kanoistiky na týchto medzinárodných fórach. No a po zlúčení dvoch samostatných zväzov do Slovenskej kanoistiky som sa stal predsedom Sekcie hladkých vôd.

Počas tých 16 rokov  bolo dobre aj zle, ale bolo aj veľmi dobre aj veľmi zle. Nočná mora pre mňa boli raňajšie telefonáty od Borisa, to už som vedel že začne slovami „Robo, zle je...“ Našťastie vždy sa našli dobrí ľudia, ktorí nám pomohli. Roky 2023 a 2024 však už boli veľmi náročné a preto neplačem, ale som rád, že môžem predať žezlo Erikovi. Je to silný perspektívny človek a verím, že sa mu podarí spolu  so svojim tímom  pokračovať v úspechoch Slovenskej kanoistiky. Taký škrt cez rozpočet pre mňa je, že sme sa nedostali na OH v Paríži. Pred OH v Pekingu si mohol dovoliť Tibor Soós  zatipovať, že 8 pretekárov sa tam dostane a skutočne ich tam 8 bolo. Dnes si toto odhadnúť netrúfneme. Máme šikovné decká, juniorov, ale potom sa to už láme. Takže pred Los Angeles je dôležitá úloha pre Erika práve na tomto popracovať spoločne s trénermi a realizačnými tímami. Musím povedať, že ako tréner som dokázal prijať kritiku. A musia ju vedieť prijať aj dnešní tréneri. Ja mám pocit a citujem aj Pala Blaha, že nám ušiel vlak, že hráme rovnakú ligu ako pred 20 rokmi a nemôžeme trénovať rovnako ako pred 20 rokmi. Chýba nám dynamika. Aj svetoví atléti či plavci spred 15 rokov by dnes boli ofsajderi.

Takže zhrniem, som rád, že som bol 16 v tomto spolku, s ľuďmi s ktorými som rád spolupracoval. Boli aj výsledky na ktoré som hrdý a nemusíme sa za ne hanbiť až teda na tento môj posledný klinec do rakvy v roku 2024.

Čo považuješ za svoj najväčší funkcionársky úspech?

Pre mňa je to určite zvolenie za člena exekutívy SOŠV. Považujem to za honor, poctu ktorej sa mi dostalo napriek tomu, že som ako športovec nedosiahol žiadne výnimočné svetové výsledky. Ľudia ma zrejme poznali z rôznych akcií na ktorých som sa zúčastňoval či už z pozície predsedu/prezidenta zväzu alebo zamestnanca Národného športového centra. Pri rokovaniach SOŠV za stolom sedelo 12-15 ľudí, ktorí sa vzájomne rešpektovali. Riešili závažné úlohy, problémy, nie vždy boli názory rovnaké, ale vždy sme hľadali východisko so všetkou slušnosťou a po čase som zistil, že i ja ako nováčik môžem vyjadriť svoj názor o ktorom toto plénum bude s vážnosťou diskutovať. Tento vzájomný rešpekt mi v posledných rokoch veľmi chýbal pri rokovaniach napr. na zasadnutiach Prezídia Slovenskej kanoistiky.

V tomto období som dostal aj iné pracovné ponuky, napr, v sekcii športu na ministerstve školstva. Ale pred 40 rokmi som začal na NŠC ako športovec, tréner, funkcionár a tam aj skončím ako sa hovorí do roka a do dňa. 20 rokov trénerstva je spojených s érou Kužela, Šimočku (rok 1993), Vlčeka, Riszdorfera (rok 1999) a ich úspechmi v juniorskej reprezentácii a som rád, že sa tejto kategórii potom venoval dlhé roky aj Marián Tesárik.

Je niečo, nejaké projekty, ktoré by si chcel aby sa v nich pokračovalo?        

Spoločne s Vladom Mrvom sme uvažovali o založení projektu U14 (SMT), ktorý sa podarilo zrealizovať v roku 2011. Vlado má vzdelanie technického smeru a je úžasný štatistik, ktorý vie namerané hodnoty prehodiť do ľudskej reči. Aj nedávno mi dal výsledky takého merania z testovania mládežníkov s perspektívou 2-3 rokov.

Som rád, že sa nám podarilo nájsť financie na projekt protréneri. Že v kluboch môžeme mať trénerov, ktorí sa tejto činnosti môžu venovať od rána do večera tak, ako kedysi ja. S tým rozdielom, že pre mňa bol pracovným nástrojom o.i. štvorčekový papier a naši tréneri majú k dispozícii počítačové programy. Dnes máme takýchto trénerov v 10 kluboch, venujú sa svojim športovcom, sú však zároveň k dispozícii sekcii hladkých vôd a to pri organizovaní podujatí mládežníckeho tímu a juniorského reprezentačného družstva.

Teraz bude podľa mňa dôležité spraviť vážny projekt a to Los Angeles. Už teraz treba vytipovať okruh ľudí, ktorí majú najväčšie šance a s plnou vážnosťou sa im venovať. A tiež máme možnosť predikovať z vekovej skupiny 14 ročných adeptov na OH 2032 v Austrálii.

Čo by si poradil svojmu nástupcovi Erikovi Vlčekovi na čo sa má zamerať?

Ide o to či v oblasti športovej, alebo funkcionársko-administratívnej. Na valnom zhromaždení sme si vypočuli geniálny biznis plán Juraja Baču. Nie všetko však pasuje do oblasti športu. Nie je to úplne jednoduché v systéme občianskych združení. Niekoľko rokov tu máme Zákon o športe. Nie je dokonalý, veľa vecí skomplikoval, veľa vecí nerieši. Snáď nový zákon bude pre športové organizácie priateľskejší. Erik je silný v tej športovej stránke, v tej ďalšej mu budete pomáhať vy okolo neho.

Čo považuješ za tvoj najväčší úspech v kanoistike ako športe?

Ja som zaťažený na dvojicu Tarr – Vlček, tak ako som bol zaťažený na Kamrlu a Petrlu. Tí mi mohli aj po hlave skákať a ja som im splnil všetky želania. Ale celkove som hrdý, na všetky úspechy, ktoré naši športovci dosiahli v rokoch 2009 až po 2022 a že som mohol byť pri tom. Stredom pozornosti na každom podujatí bola účasť K4, či K2 kde boli Juraj Tarr s Erikom Vlčekom. A to, že sme spolu s Borisom Bergendim, po neúspechu v K2 v 2013, sa ich snažili motivovať do ďalších tréningov a súťaží. Zadosťučinením boli nasledujúce majstrovstvá sveta 2014 v Moskve, kde získali dva tituly majstrov sveta v K2 500m i K2 1000m.

Ako si sa dostal ku kanoistike?

Ja som chlapec z Novák, kde je 700 metrové jazero, rád som k nemu chodil a pozoroval kajakárov na vode. Som inak tichý, bojazlivý človek, ale tá voda má lákala a tak som nabral odvahu a išiel do lodenice. Tréner sa opýtal, čo chcem a ja že rád by som to skúsil na tej loďke. Dal mi šmirgeľ a ukázal mi kanojku – keď ju vyšmirgľuješ, posadím ťa do kajaku, povedal. Prvý deň som strávil vypadávaním z lode a naliezaním do nej, kým mi nepovedali, že tam mám sedačku, potom mi ju vybrali a hneď to bolo lepšie. V 14 rokoch som získal moju prvú medailu, bronzovú v K2 na okresných majstrovstvách. Neskôr, to som mal 17 rokov, ma pozvali na testovanie do Strediska vrcholového športu, dnešné NŠC, kde sa ma ujal pán Ľubomír Kadnár. Prestúpil som na gymnázium Bilíkova v Bratislave, kde sa mojím spolužiakom stal Roman Buček. Zistil som, že nie som žiadny talent, som náchylný na choroby a že teda pretekanie asi nie je pre mňa to pravé, ale dal som sa na vyhľadávanie talentov a to tak, že som sa dal na štúdium FTVŠ. Neskôr som moje štúdium zužitkoval ako tréner v Stredisku vrcholového športu, ktoré sa premenovalo v roku 1991 na Centrum akademického športu a následne dostalo svoj aktuálny názov Národné športové centrum v roku 2004, kde som už pracoval ako vedúci oddelenia športu s možnosťou výberu talentov pomocou oddelenia funkčnej diagnostiky a to až do dnešného dňa.