Andrej Wiebauer je trénerom časti posádky K4 a počas olympiády sa jemu, i jeho zverencom splnil sen. Andreja sme krátko vyspovedali.

Keď si začal s trénovaním detí v Tatrane Karlova Ves, sníval si o tom, že sa ti nejaký zverenec dostane na olympiádu?

„Keď som začal robiť trénera v Tatrane, bolo to hneď po skončení mojej vrcholovej kariéry v roku 2009-2010. Tým, že som šport robil na tej najvyššej úrovni, mal som tie najvyššie ambície. Keď som začal trénovať, ten sen bol jasný, chcel som reprezentantov, úspešných a to najviac, čo môže človek dosiahnuť, je dostať ich na olympijské hry. Realita v klube bola troška iná. Musel som sa naučiť ako trénovať a komunikovať s deťmi. Zo začiatku mojej trénerskej kariéry som riešil športovcov do takého veku, kedy sme ich dostali do reprezentácie, kde boli viac či menej úspešní juniori. To bol základ. Ten sen tam vždy bol a tým, že Samo je odchovanec Tatranu, tak sa mi teraz naplnil.“

Akú vekovú kategóriu si trénoval v Tatrane?

„Keď som začal, tak hneď z úvodu som dostal 9 – 10 ročné deti. V podstate bol som v trénerskej skupine pod Helou Skovajsovou. Mal som asi 8 detí a trénoval som ich jednu jeseň, zimu a jar. Bolo to veľmi milé, bavilo ma to i napĺňalo. Ale boli časom tlaky od rodičov i predsedu klubu, aby som prevzal staršiu skupinu a začal sa venovať napoly výkonnostným športovcom, ktorí sa už chystali na medzinárodné preteky. Takže po približne roku som dostal skupinku 14 – 16 ročných a s tými som absolvoval olympijské nádeje, Piešťanskú regatu a fungovali sme v takom nižšom leveli slovenskej reprezentácie. Časom sa pretekári vypracovali, skupiny rástli a postupne som priberal do skupiny mladších. No a v jednej skupine bol aj malý Samko Baláž a začali sme spolupracovať. Mal asi 13 rokov, keď som ho čiastočne začal trénovať popri mojich starších chalanoch.“

Videl si v Samovi talent už odmalička?

„V Tatrane som bol zabehnutý ako juniorský tréner. Prvá skupina mi trošku odrástla a potreboval som ju doplniť. V tom čase sa Samko pohyboval niekde v strede štartového poľa. Chcel som mu pomôcť, videl som, že sa vo svojej skupine hľadá. Začal som ho postupne zapájať do našej skupiny a bol to taký prvý kontakt, kedy sme začali spolupracovať. Myslím, že v tom momente bol šikovný, talentovaný, ale bol ešte mladý a nevyvinutý, taká tenká chudá palička. Pamätám si, že sme neboli schopní poriadne trénovať, ani behať, ani cvičiť. Strašne rýchlo narástol a mal problémy s kĺbmi a so šľachami. Na vode mu to išlo, aj plávanie, ale ostatné zložky boli na veľmi slabej úrovni. V podstate som ho nijako vážne nezaťažoval, nechal som to na prírodu a on tak popri nás povyrástol. Pamätám si, keď som ho prvýkrát zobral na naše tradičné jarné sústredenie do Chorvátska, mal asi 15 či 16 rokov a on to sústredenie takmer neprežil. Samo sa tam tak pretočil, že v kuse spal, on ani nevie, ako tie 2 týždne prežil. Toto bol možno zlom, kedy zistil, kde sú juniori, aká je práca športovcov, aby dosahovali výsledky. Od tohto sústredenia sa ďalej odvíjala naša spolupráca, bral som ho na všetky ďalšie sústredenia počas roka a on sa pomaličky zlepšoval. V čom bol jeho talent či výhoda bolo, že i keď bol vysoký, tenký, bol švihový, dynamický typ. To znamená, že jeho technika pádlovania a prejav bolo to, čo ho zdobilo a čo som ja videl ako veľké pozitívum. Myslím, že seriózne začal pociťovať, že to ide, že má dobrého trénera, bol jeho posledný juniorský rok a na ten sme sa dobre pripravili. Vtedy vyhral K1 1000m, nominoval sa aj do K4, riešili sme K2 s Csabom Zalkom. Získal titul majstra Európy, bol tretí na majstrovstvách sveta, druhý na Európe v K2. A odvtedy to ťahá v tomto leveli v podstate nonstop.“

Aký typ bol Samo žiak, junior, senior?

„Ako som Samka spoznal a ako sa formoval od malička, tak to bol skromný chlapec pochádzajúci zo skromných podmienok. Absolútne nenáročný a vďačný za každú vec, ktorou som ho podporil. Bol veľmi vďačný za všetko, silno to prežíval, aj som to riešil s jeho mamou. Bolo to pekné obdobie, veľa počúval, aj si z toho veľa zobral. To mohol mať tak 14-16 rokov. A potom keď sme prišli do juniorského veku, kde už začal pretekať aj na medzinárodných pretekoch, tak ho bolo treba veľmi smerovať, čo však bola jeho výhoda, bolo to psychično. On bol veľmi silný. Mamu má športovkyňu, tak od útleho detstva bol vedený k športu, vedel zabojovať, vedel sa nadchnúť, ale vždy sa pýtal na radu ako to dosiahnuť, ako sa k tomu dopracovať, aká je taktika, čo má urobiť, aby to teda vyšlo. Toto bolo pekné obdobie, veľa nasával a tou skromnosťou si získal množstvo ľudí, ktorí mu fandili. Potom sa to prehuplo do dvadsaťtrojkovej reprezentácie, kde získali úspechy už aj u seniorov, i keď nie ešte na olympijských tratiach. Tam už bol profesionálny prístup , ktorý som  už od Sama očakával. On sa dobre adaptoval. To jeho baženie po úspechoch bolo veľké a tu som začal vnímať to, že to myslí vážne, že môže byť vrcholový športovec. To bolo obdobie, kedy sme detailne riešili to jeho fyzično a psychično. Myslím si, že sme urobili veľa roboty, aby sa tam dostal a nie mojím vplyvom, ale on sám na seba bol veľmi prísny a dokázal všetky moje rady, to čo som sa mu snažil za tie roky povedať, pochopil a vykonal bez toho aby som mu ja nejakým spôsobom do toho musel zasahovať. To bolo dobré obdobie, kedy toho nasal veľa, aby z toho mohol čerpať. No a teraz je obdobie, kedy má 23 rokov, má za sebou olympijskú medailu. Stále si ma vypočuje ako trénera. Určite riešime všetky možné detaily a veci, ktoré nás posunú ďalej. Ale v osobnom živote už má svoju hlavu, môžem mu síce niečo poradiť, ale on si už veci rieši po svojom. Takže teraz mám vplyv už iba ako tréner.“

Pred dvomi rokmi sa k vám pridal Denis Myšák. Ako zapadol?

„Prvý moment, keď ma Denis oslovil s prosbou o spoluprácu, Samo vzal ťažko. Pýtal sa na, čo to bude dobré. Bol som roky jeho osobný tréner. A zrazu som mal trénovať jeho súpera, konkurenta, ďalšieho športovca, ktorý ho mohol ohroziť. Padali otázky kto bude háčik. Našťastie toto obdobie netrvalo dlho a Samo pochopil, že Denis nebude jeho súper, ale vytvoríme prostredie v domácom tréningovom procese, ktoré nás posunie ďalej. To sa našťastie splnilo. Na tréningu je viac kvality, emócií, lepšia pripravenosť. Chalani si vedia navzájom pomôcť aj mimo vody, to znamená v posilňovni, pri behu a ostatných doplnkových športoch i osobnostne ako dvaja chalani, čo bývajú v Bratislave. Toto naplnilo moje veľké očakávania, ktoré som mal a teraz sa na to spätne pozeráme s úsmevom na tvári. Chalani spolu vychádzajú až tak, že teraz si spolu sadli aj do K2.“

Aké pozitíva vidíš na Denisovi Myšákovi?

„Denis je v našom tíme najväčší líder. Vo všetkých sférach, ktoré sú súčasťou nášho športu, je najlepší. Čo sa týka sily, vytrvalosti, ale aj hlavy. Za celý čas som ho nepočul povedať „nejde to“. Vždy mal prehnané ambície, ale vedel ich aj obhájiť. I keď je taký tichší človek, nie je taký frajer ako Samo, dá sa naňho spoľahnúť. Keď som videl, že Denis je vo forme na olympiáde, tak som vedel, že to dobre dopadne. Viem, že toto je iba začiatok. Padol na dno, musel sa postaviť a bojovať ďalej. A viem, že toto ešte nie je jeho limit. Ešte to pôjde hore, vidím, ako po tom baží. Je to silný atlét, ktorý dokáže túto partiu motivovať.“

Teraz sa k vám pripája ďalší pretekár, Csaba Zalka. Viac menej sa sťahuje do Bratislavy a bude z neho ďalší Bratislavčan do partie.

„Csaba mal tento rok veľmi ťažký. S tými nominačnými kritériami, pretekmi. Celý čas sa držal pri nás, trénoval s nami, ale v strede sezóny som videl, že už má toho dosť. Mali sme spolu debatu, čo mu pomôže najviac, o možnosti spoločného trénovania v Bratislave. Vytvorili sme mu podmienky, aby mohol žiť v Bratislave a pripojiť sa k Samovi a Denisovi. Chalani to vnímajú veľmi pozitívne, keďže s tým už majú skúsenosť. A je to asi to najlepšie, čo sa trénerovi môže stať. Keď má veľkú skupinu plnú talentovaných športovcov, kde je obrovská perspektíva do ďalších rokov. Ja sa veľmi teším.“

Čo bolo na príprave na olympiádu najťažšie?

„Asi ten moment, v ktorom sme sa ocitli, keď museli vzniknúť dodatočné nominačné preteky na olympiádu. Mali sme päť výborných kajakárov, ale iba štyri miesta v lodi. My, tréneri, sme museli pomôcť chalanom prejsť týmto obdobím a následne sme sa museli nastaviť na to konečné zloženie K4 a zamerať sa na zisk olympijskej medaily.“

Aký je to pocit byť trénerom olympijských medailistov?

„Je to ten najlepší pocit pre trénera, keď jeho zverenci získali olympijskú medailu. Ja sa z toho veľmi teším. Ja si to užívam, aj chalani. Ale šport ide ďalej. Ten pocit, že sme niečo dosiahli, ale ešte to nebolo to najviac. Po zisku medaily sme plakali, tešili sa, bolo v tom veľa emócií, ale vieme, že chceme ešte viac.“

Aký máte teda ďalší cieľ?

„Krátkodobý je zisk medailí na majstrovstvách sveta. Tak ako v K4, tak vyskúšať aj novú K2. No a potom je tu samozrejme Paríž už o tri roky a toto treba využiť. Chalani budú v ideálnom veku na vrchole svojich síl a my to využijeme na 100%.“