Rodený kajakár Mikuláš Kéri žne úspechy na poli ultra trailového behu

Dnes sme vyspovedali Mikuláša Kériho, nášho bývalého juniorského aj seniorského reprezentanta najmä v maratóne, ktorý sa v posledných rokoch úspešne venuje behu, špeciálne ultra trailovému behu. Ako Miki spomína na svoje kajakárske začiatky?

No voda mi bola asi aj viac ako súdená. Otec bol trénerom na lodenici Slávia UK, tak od 5 rokov, a asi i skôr, ma brával na lodenicu. Tu som sa postupne naučil jazdiť na všetkom možnom čo sa udržalo na hladine. Môj prvý tréner bol otec, keď sme sa naučili poriadne jazdiť prešli sme pod nového trénera, ktorý prišiel na Sláviu a bol to Robo Petriska. Svoje prvé preteky som absolvoval ešte v kategórii neregistrovaní pretekári, čiže tí úplne najmenší  a to v Štúrove a na Zlatých pieskoch. Potom sa to rozbehlo.

Kto bola partia chalanov, s ktorými si trénoval?

Po jednom z úspešných náborov (asi cca 40-50 chlapcov) sa na Slávii vyprofilovala v celku silná i úspešná skupina pretekárov. Partia sme bola super, zažili sme všetko možné i nemožné, kopec srandy a zostalo veľa parádnych spomienok. Tá základná tréningová skupina sa skladala z Filipa Petrlu, Borisa Dekana a neskôr k nám prestúpil zo Šamorína Roman Kiss. No a do Slávie, či k Robovi Petriskovi potom prešli aj pretekári z iných lodeníc ako napr. Martin Martiny, Rišo Opálka, Vlado Malatinský, ktorí prešli z Interu. Takže sa utvorila celkom silná skupina, čo bolo kľúčové pre dobré tréningy, srandu, pohodu, súťaživosť. No už od žiackych čias sme boli takzvaný top a to dokonca v celom ešte ČSSR a neskôr i ČSFR, dokonca jeden rok sme s Filipom Petrlom boli trojnásobní majstri ČSSR, síce to bolo v kategórii mladší žiaci, no súťaživosť vtedy bola pomaly väčšia ako vo vyšších kategóriách. Bitka na vode a to doslovne, hlavne na dlhých tratiach:) No a možno i vďaka týmto výsledkom sme boli v hľadáčiku ľudí, čo riešili reprezentáciu. Taká normálna reprezentácia sa začala riešiť až v junioroch, no a to už do hry vstúpili chlapci z Komárna (Bača, Riszdorfer, Bogdány, Hluško) a Gabo Jankech zo Šale. Ja osobne som nemal nikdy nejakú veľkú ambíciu v K1, skôr v K2 či K4, no tam boli silní práve Komárňanci. Čo sa aj potvrdilo na juniorských majstrovstvách sveta, kde vyhrali obe trate na K4, takže my sme boli skôr také B-repre, okrem Romana Kissa, ten na majstrovstvách sveta išiel K1.

Ktorý vodácky úspech si ceníš najviac?

No a keďže krátke trate boli u nás v kategórii nabité, tak sme sa pomaličky začali orientovať na tie dlhšie trate –maratóny. Asi najlepší výsledok bolo 9. miesto na majstrovstvách Európy v maratóne s Peťom Pecsukom.

Na ktoré preteky spomínaš najradšej?

No tých pretekov je veľa. Také asi najlepšie boli preteky K4 vo Španielsku. Ja som tam bol asi zo 3-4 krát. Veľká sranda bola prvýkrát, to sme príliš nevedeli do čoho ideme. No potom i nejaký úspech sa dostavil, vyhrali sme dva závody, dokonca i hymna a vlajka bola. A asi štyrikrát, keď sme tam boli ako výkvet maratónsky, tak si Španieli pre nás pripravili 4 preteky a okrem jedných, sme ostatné vyhrali. To bol fajn pocit. Ale takto by som tu mohol hovoriť skoro o každom závode. Pretože každý bol svojím spôsobom krásny (často i humorný) a neopakovateľný.

Ako sa vodák dostane k takej záľube Ultra Trail? Čo to vlastne Ultra Trail je?

Beh som mal vždy rád a z našej skupiny som možno i najlepšie behával od 400m vyššie. Tak s chlapcami (konkrétne z Tatranu Tomáš Wiebauer, Anďo Kováč) sme si vymysleli zbehnúť si ako takú výzvu Prebeh Nízkych Tatier non–stop, čo je beh z Trangošky na Donovaly 49 km. Bežali sme to zo dvakrát a týmto počinom sme chtiac–nechtiac vkĺzli do sveta ultra behov (za čo je považovaný každý beh nad 42 km, viac ako je dĺžka maratónu). Samozrejme pred týmto behom sme behávali kadejaké kratšie behy tu v Bratislave ako sú Devín-Bratislava, či Beh Devínskou kobylou, či už trochu dlhší Lamač-Stupava. No a taká základná definícia ultra behu je to, že je to beh v teréne na rôznych podkladoch v rôznych podmienkach, rôzneho prevýšenia s dĺžkou nad 42 km. U nás ultra behy štartujú od dĺžky 50 km až do 210 km a náročnosť ultra behu sa meria hlavne prevýšením na tých X km čo sa beží/ide t.j. koľko kilometrov sa na danej trase ide do kopca a nastúpa sa. Taký priemer na Slovensku je okolo 4 200m na 100 km, ale sú aj výnimky. Napríklad na Malofatrianskej 100 sa nastúpa až okolo 6 800 m čo je na naše pomery aj dosť.

Teraz si dosiahol úžasný výkon, keď si stanovil najrýchlejší známy čas prechodu Cesty hrdinov SNP z Devína do Duklianskeho priesmyku so supportom v smere Západ - Východ a zároveň najrýchlejší známy čas prechodu so supportom celkovo s časom  7 dní a 12 minút. Aký je tvoj ďalší cieľ?

No z SNP (760km - vyše 31km prevýšenia) – s trasou či magistrálou sme mali nevyrovnané účty od roku 2018, kedy sme sa to rozhodli prebehnúť/prejsť, formou čo najrýchlejšie s podporným tímom. Vtedy som musel skončiť po cca 480 km vo Vyšehradskom sedle pre bolesť a následný zápal šliach. Išli sme ako trojica (nie svätá :) a do cieľa pod hradom Devín došiel iba 1 z nás troch. V roku 2019 som celú trasu SNP absolvoval ako spolubežec a doprovod (tzv. support) kamoške Julke B., ktorá utvorila na tejto trase ženský rekord necelých 12 dní a napísala o tomto počine aj výbornú knižku (O čom sníva Raketový pes). No a už v roku 2018 sme sa začali pohrávať s myšlienkou to skúsiť prebehnúť ešte raz, len aby bola nejaká zmena, tak opačne. Opäť sme do toho šli v tej istej zostave traja indiánski bežci (indiánsky beh je striedanie behu a chôdze, podľa možnosti čo najrýchlejšej). Najväčšou našou podporou bol náš sprievodný tím, ktorý nás viedol dennodennými etapami deň za dňom až k zdarnému koncu. Za čo im patrí moja – naša velikánska vďaka, pretože sú to ľudia ktorí neváhali vziať si voľno a stráviť s nami tento čas a robiť nám všetko čo nám na očiach videli. No môj pohár SNP sa naplnil. Červenej značky na čas stačilo aj keď.... Keď teraz viem, že ak všetko klapne, dala by sa táto trasa prejsť aj rýchlejšie. No uvidíme, nechám to odležať chvíľku. Určite by som si v budúcom roku chcel prejsť/prebehnúť Východokarpatskú magistrálu (260 km a cca 10 km nahor), ale ešte uvidíme. Najprv sa treba dožiť v akom takom zdraví :)

My prajeme Mikimu ešte veľa úspešných behov a takýchto krásnych úspechov.